Slovo na úvod

Milí poslucháči,

 

Žijeme v dobe, ktorá je charakteristická väčšou únavou, preťaženosťou, nespokojnosťou , či podráždenosťou. Každý sa ponáhľa, nikto na nikoho nemá čas a problémy, ktoré sa kopia, vedú človeka do neistoty, bezradnosti, často i bezvýchodiskovosti.

Čím je to, že človek prichádza do takého stavu? Čo spôsobuje únavu, podráždenosť, nespokojnosť? Prečo hovoríme:

Prepáč, nemôžem prísť, nemôžem ti pomôcť – mám toho sám veľmi veľa a neviem, ako to vôbec všetko stihnem?!

Jednoducho – nemáme čas. Žijeme príliš rýchlo. Všetko, čo máme naplánované, chceme stihnúť v krátkom čase. Keď sa nám to nedarí, snažíme sa tempo života zrýchliť, len aby sme všetko načas stihli. Preto ráno skoro vstávame, rýchlo jeme, rýchlo ideme do práce, rýchlo z práce, aby sme stihli urobiť nákup, vyzdvihnúť deti zo škôlky a popritom rýchlo vybaviť iné pre nás dôležité veci. Potom rýchlo domov a zase rýchlo večera a spať, pretože ráno sa musí skoro vstávať a začať nový uponáhľaný deň. U mnohých sa tento kolobeh opakuje deň čo deň. A tak cítime, ale aj vidíme, že čoraz viac ľudí, rodín, či manželstiev nemá jeden pre druhého čas. Rodičia nemajú čas pre svoje deti, deti pre rodičov, manžel nemá čas pre svoju manželku, ktorá veľmi potrebuje jeho pomoc, prítomnosť, no predovšetkým lásku a porozumenie. Ale je to i opačne, keď manželka pre prílišné pracovné povinnosti nemá čas pre manžela a deti. A keď sú takíto ľudia i spolu, sú unavení, vyčerpaní, podráždení a miesto pekných slov počuť krik, nadávky, plač.

Divíme sa a napĺňa nás hrôza, keď počujeme, čo sa okolo nás deje. Rodinné tragédie, rozvody, samovraždy nie sú zvláštnosťou.

Ale to nie je všetko. Únava a náhlenie sa spôsobuje nešťastie i smrť aj na iných miestach. Napr. na našich cestách stovky ľudí predčasne zomierajú len preto, lebo sú unavení a uponáhľaní. Ľudia, ktorí chceli ušetriť čas niekoľko minút, možno hodín, stratili život. Rýchlo ho žili, rýchlo oň i prišli. Sú mnohí ďalší, ktorí veľa pracujú, sú zaťažení starosťami o svoj život, nakoniec strácajú zdravie nielen telesné, ale i duševné. Psychiatrické liečebne sú naplnené týmito uponáhľanými uštvanými ľuďmi.

A tak unavene stojíme a bezradne sa pýtame: Prečo?

 

Počul som o jednom podnikateľovi, plačúcom nad svojím jediným synom, ktorý si vzal dobrovoľne život. Priateľ sa ho pýtal: „A to si nikdy nespozoroval, že tvoj syn mal úmysel urobiť tento čin?“

„Nie, nikdy,“ odpovedal skľúčený otec. „Nemal som na neho nikdy čas. Aj včera bol za mnou, ale nemohol som s ním hovoriť, pretože som mal dôležité jednanie.“ Potom v plači vyznával: „To, že som mal syna, som si uvedomil až teraz, keď som ho stratil. Keby som ho mohol prebudiť, venoval by som mu všetok svoj voľný čas. Teraz už je neskoro!“

 

Míli poslucháči, priatelia, rodičia, manželia, deti!

 

My, ktorí sa ponáhľame, ktorí žijeme v dennom zhone, zastavme sa, a urobme si čas jeden pre druhého! Naučme sa odpočinúť si a rozdeliť si správne čas, ktorý je nám daný od Pána Boha ako dar. Ak chceme nájsť múdrosť pre svoj život, musíme ísť k Tomu, ktorý hovorí: Ja som prišiel na to, aby mali život a aby mali hojnosť. Ev. Jána 10:10.

Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, ja vám dám odpočinutie. Ev. Matúša 11:28.

To sú slová Pána Ježiša Krista – Božieho Syna, ktorý nám pripomína, že zmysluplný život, nádherný pokoj i pravý odpočinok nájdeme jedine skrze Neho a v Ňom.
 

Späť