Čas s Bohom

Zamyslenia Mariána Možuchu

 

Bohatý mládenec

17 A keď vychádzal na cestu, pribehol nejaký mladý človek, ktorý padol pred ním na kolená a pýtal sa ho: Dobrý Učiteľu, čo mám učiniť, aby som dedične obdržal večný život? 18 A Ježiš mu povedal: Prečo ma zovieš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden, Bôh. 19 A prikázania vieš: Nezcudzoložíš, nezabiješ, neukradneš, nepovieš falošného svedoctva, neolúpiš nikoho, cti svojho otca i svoju mať! 20 A on mu povedal: Učiteľu, to všetko som zachoval od svojej mladosti. 21 Vtedy Ježiš pozrúc na neho zamiloval si ho a povedal mu: Jedno ti chýba: iď, predaj všetko, čo máš, a daj chudobným a budeš mať poklad v nebi a vezmi kríž, poď a nasleduj ma! 22 Ale on sa zarmútil nad tým slovom a odišiel smutný, lebo mal mnoho majetku. 23 A Ježiš obzrúc sa dookola povedal svojim učeníkom: Ako nesnadne vojdú do kráľovstva Božieho tí, ktorí majú majetky! 24 A učeníci sa desili nad jeho slovami. Ale Ježiš zase odpovedal a riekol im: Deti, jako nesnadne je vojsť do kráľovstva Božieho tým, ktorí dúfajú v majetok! 25 Ľahšie je veľblúdovi prejsť cez ihelné ucho ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho. 26 A oni prenáramne žasli a hovorili jeden druhému: A kto potom môže byť spasený? 27 A Ježiš pozrel na nich a povedal: U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha, lebo u Boha je všetko možné. 28 Vtedy mu začal hovoriť Peter: Hľa, my sme opustili všetko a išli sme za tebou -. 29 A Ježiš odpovedal a riekol: Ameň vám hovorím, že nieto nikoho, kto opustil dom alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo mať alebo ženu alebo deti alebo polia pre mňa a pre evanjelium, 30 aby teraz, v tomto čase, nedostal sto ráz toľko domov a bratov a sestier a materí a detí a polí, s prenasledovaním a v budúcom veku večného života. 31 Ale mnohí prví budú poslední a poslední prví.   Mk 10:17-31


Naším bohatstvom, ktorého by sme sa nechceli za žiadnu cenu vzdať, môže byť náš byt, naše auto, naše úspory v banke, naše pozemky. Ale aj naše vzdelanie - ak nám štedro vynáša. Všetko sa nám môže stať bohatstvom, ba až príliš veľkým bohatstvom - bremenom. Strážme si svoje srdce, aby nám k nášmu bohatstvu neprirástlo!

Nie každý je nesmierne bohatý ako tento bohatý mládenec. Ale veľkosť bohatstva môže byť pre mnohých ľudí odlišná - a najlepšie sa meria tým, čo urobí so srdcom jeho majiteľa. Ak srdce k tomu bohatstvu prirástlo, tak potom už je naozaj „veľké“. Bohatstvo sa v takom prípade stalo predmetom uctievania, a má prednosť pred hocičím iným! Ak sa nám bohatstvo stane modlou, a najdôležitejšou vecou v živote, samozrejme sa jej nebudeme vedieť vzdať - presne ako tento mládenec!

Bohatý mládenec úprimne túžil po večnom živote. Myslel si, že mu k večnému životu stačí urobiť ešte jeden krôčik, ešte jeden dobrý skutok... Veď celý Boží zákon dodržiaval od svojej mladosti, a v činení dobra bol odborník! Ale rozdať svoj majetok? To je nesplniteľné! Pán videl do jeho srdca - majetok sa stal skutočne jeho bohom!

„Rozdaj svoj majetok chudobným, a poď a nasleduj Ma“ - platí to aj dnes? Je možné byť spasený len vtedy, keď rozdám všetok svoj majetok? Sotva. Ale na druhú stranu - všetko, čo máme, sme dostali. Všetko to máme dať Bohu k dispozícii. Máme byť len správcami. Keď On potrebuje, dajme Mu - ako pomoc blížnemu, na zborové potreby, na misiu... Ale len keď to On povie, a nie nezodpovedne a bezhlavo. Pán Ježiš príde po Svoju Cirkev skoro. Čo bude potom s naším majetkom? Radšej nech slúži na dobré veci, než aby bol neskôr po vytrhnutí použitý na hriech!

Učeníkov tieto slová z v.26-28 zneistili, nerozumeli tomu a pýtali sa: ak bohatí ťažko vojdú do nebeského kráľovstvo, čo bude s nimi? Síce všetko opustili, no Peter a s ním aj ostatní sa potrebovali uistiť.

A my? Ak sme všetko dali Bohu - a niečo nám ešte nechal v správcovstve - nemáme sa čoho báť! Sme oveľa bohatší než keby sme si všetko nechali - veď máme najvzácnejší poklad - spasenie a večný život! 

 

Pánov povel robiť svet jeho učeníkmi

16 A tí jedonásti učeníci išli do Galilee, na vrch, kam im bol nariadil Ježiš. 17 A keď ho videli, klaňali sa mu, ale niektorí pochybovali. 18 A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi. 19 A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha 20 učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Ameň.  (Mt 28:16-20)


Týchto 5 veršov je stručnou verziou toho ako Pán odišiel do neba. Na presné pochopenie ako to presne rad zaradom (chronologicky) išlo, by sme sa potrebovali pozrieť aj do ostatných evanjelií. Tam by sme našli, že Pán Ježiš bol so Svojimi učeníkmi po zmŕtvychvstaní celkovo 40 dní - v Jeruzaleme, potom v Galilei, a nakoniec znovu v Jeruzaleme. A udialo sa tam niekoľko veľmi poučných udalostí - učeníci do Emauz, 2x stretnutie pri zatvorených dverách, rybolov v Galilei, rozhovor s Petrom o tom, či Ho má rád, a pod.

Z tohto krátkeho opisu v evanjeliu Matúša je však zrejmá jedna vec: Naše poslanie na Zemi nie je mať sa telesne a duševne dobre. Naším poslaním je šíriť evanjelium a získať pre Krista ďalšie duše. Samozrejme, každý svojou mierou. A nie je to vlastne naša práca, ale Božia. To On nám dá príležitosť i múdrosť komu, čo a kedy povedať.

Posledná veta evanjelia Matúša je nádherným zasľúbením, ktoré sa oplatí zapamätať a opakovať si ho hoci aj 10x denne: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.“ Zdá sa mi, že v živote len prehrávam? Ak som Jeho, Pán Ježiš je aj tak so mnou - napriek pádom a zlyhaniam! Neopustí ma, nezanechá napospas. Som Jeho, či žijem alebo zmieram! Som Jeho, a spolu s Ním budem celú večnosť! Na toto sa oplatí Bohu zakaždým povedať: „Amen!“

 

Anjel svedčí ženám o Pánovom vzkriesení

1 A keď pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakobova a Salóme nakúpily voňavých vecí, aby prišly a pomazaly ho. 2 A v prvý deň týždňa včasne ráno, veľmi skoro, prišly k hrobu, keď začalo vychádzať slnko. 3 A hovorily jedna druhej: Kto nám odvalí kameň odo dverí hrobu?! 4 A keď pozrely, videly, že je kameň odvalený; lebo bol veľmi veliký. 5 A keď vošly do hrobu, videly mládenca, sediaceho na pravej strane, odiateho dlhým bielym rúchom, a preľakly sa. 6 Ale on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazarénskeho, toho ukrižovaného. Vstal, niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho boli položili. 7 Ale iďte, povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že ide pred vami do Galilee, tam ho uvidíte, jako vám predpovedal. 8 A vyšly rýchle a utiekly od hrobu, lebo sa triasly od strachu a boly celé predesené a nepovedaly nikomu ničoho, lebo sa bály  (Mk 16:1-8}.


Kto nám odvalí kameň od hrobu?“ (v.3) Aké ohromné starosti! Boli síce praktické, no v kontexte udalosti vzkriesenia vlastne neboli namieste!

Ani anjela sediaceho na odvalenom kameni sa tie ženy nemali báť... Veď telo Pána Ježiša neukradli, ale On vstal - tak ako im predpovedal (v.7). Ako sa nám s odstupom času ten ich strach zdá smiešny a detinský... No nie je aj náš strach pred niečím neznámym, desivo vyzerajúcim, rovnako smiešny? Áno - len to potrebujeme Božiu perspektívu - vidieť veci z nadhľadu a z perspektívy večnosti! Kiežby tento strach, ktorý sprevádzalo mnoho ľudí pri vzkriesení, bol nám na potešenie a posilnenie - lebo Pán Ježiš vstal z mŕtvych! Kiežby všetky naše starosti - tie oprávnené i zdanlivé - terajšie a aj budúce - dostali tú správnu perspektívu. On vstal, a tak sa naozaj nemám čoho báť!

Nech sa neľaká vaše srdce! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. (J 14:1)

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie tak, ako dáva svet, ja vám dávam. Nech sa neľaká vaše srdce ani nestrachuje! (J 14:27)

 

Ukrižovanie

20 A keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z purpuru a obliekli ho do jeho vlastného rúcha. A vyviedli ho, aby ho ukrižovali. 21 A prinútili istého pomimo idúceho Šimona Cyrenenského, idúceho s poľa, otca Alexandrovho a Rúfovho, aby niesol jeho kríž. 22 A viedli ho na miesto Golgota, čo je, preložené, toľko jako: Miesto lebu. 23 A dávali mu piť víno s myrrou, ale on neprijal. 24 A keď ho ukrižovali, rozdelili si jeho rúcho hodiac oň los, čo má ktorý vziať. 25 A bola tretia hodina, keď ho ukrižovali. 26 A bol napísaný nápis jeho viny: Kráľ Židov. 27 A spolu s ním ukrižovali dvoch lotrov, jedného po pravej a druhého po jeho ľavej strane. 28 Vtedy sa naplnilo písmo, ktoré hovorí: A je počítaný s bezbožnými. 29 A tí, ktorí chodili popri ňom, rúhali sa mu pokyvujúc svojimi hlavami a hovorili: Há, ty, ktorý boríš chrám a za tri dni staviaš! 30 Pomôž samému sebe a sostúp s kríža! 31 Podobne i najvyšší kňazi sa posmievali medzi sebou so zákonníkmi a vraveli: Iným pomáhal a sám sebe nemôže pomôcť. 32 Kristus, kráľ Izraelov, nech teraz sostúpi s kríža, aby sme videli a uverili! Aj tí, ktorí boli s ním spolu ukrižovaní, mu utŕhali.    (Mk 15:20-32)


Pánovi sa do sýtosti posmievali.... Koľko je dosť „naposmievať sa“ (v.20)? Keď sa už nevládzem posmievať? Alebo keď mi to prestane byť smiešne? Alebo keď vytriezviem? Či keď mám už ďalšie povinnosti? Mieru posmechu, ktorú utŕžil náš Pán za nás (!) si ani nevieme predstaviť. To pohŕdanie - v rôznej forme a vo veľkej intenzite - bolo naozaj zo všetkých strán. Od ničoho nebol ušetrený! Ako keby malo byť nám na svedectvo, že kedykoľvek zažijeme niečo podobné, aby sme sa pod tým nezložili - že Jemu „naložili“ nepredstaviteľne viac...

Šimon Cyrenenský niesol kríž Pánov. V tej chvíli to bola tá najnevďačnejšia úloha akú si vedel predstaviť. Veď všetka nenávisť a pohŕdanie vojakov, farizeov a zmanipulovaného davu dopadala tým pádom aj na neho! Mal na výber? Nie! Podľa zákona musel rozkazu vojakov vyhovieť. A vojaci veľmi dobre vedeli, že bičovaním vysilený „ten židovský kráľ“ by svoj kríž jednoducho neuniesol. A tak Šimon, napriek únave z práce na poli, musel niesť ťažký kríž - a ten kríž bol ťažký fyzicky i duševne. Sám by sa nikdy na takú a vysiľujúcu prácu plnú posmechu a otvoreného pohŕdania nedal!

Dnes, po mnohých rokoch, by si radi mnohí vymenili miesto s týmto Šimonom - možno, preto, aby sa o nich písalo, aby mali na celý život peknú spomienku (alebo o tom napísali na Facebook...), alebo aby z toho svojho postavenia „vytĺkli kapitál“ popularity a uznania. Boh však nechal jeho meno zapísať do evanjelia nie kvôli svetskej sláve, ale kvôli nášmu napomenutiu a povzbudeniu. Ako dobre, že my za svoje hriechy už nemusíme strpieť večné odsúdenie a večné utrpenie, večnú hanbu a potupu! Naše každodenné nesenie kríža, akokoľvek ťažké, je nič oproti tomu, čo zniesol „kráľ Židov“ - Boží Baránok a Spasiteľ Pán Ježiš Kristus!

„A bol napísaný nápis jeho viny: Kráľ Židov“ (v.26). Duchovným zrakom vidíme aj iný nápis - náš dlžobný úpis s našimi vinami! No ten nápis pribil priamo Pán, a nikto nie je schopný ten nápis odstrániť - ostal tam navždy. A všetko, čo na ňom bolo, je vytreté - krvou nevinného Baránka Božieho!

Samotné ukrižovanie je natoľko drastické, že je lepšie nejsť do detailov. No vieme, že to naše hriechy Ho tam doviedli a aj držali!

 

Žena pomaže Pána pri večeri u Šimona Malomocného

1 A po dvoch dňoch bola Veľká noc a čas nekvasených chlebov. A najvyšší kňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako by ho chytili ľsťou a zabili. 2 Ale hovorili: Nie na sviatok, aby snáď nebola vzbura ľudu. 3 A keď bol v Betánii, v dome Šimona Malomocného, a sedel tam za stolom, prišla žena, ktorá mala alabastrovú nádobu nardovej masti, pravej a veľmi drahej, a rozbijúc alabastrovú nádobu vyliala masť na jeho hlavu. 4 Ale boli niektorí prítomní, ktorí sa mrzeli u seba na to a hovorili: Načo bola tá strata masti? 5 Lebo toto sa mohlo predať za viac ako za tristo denárov, a mohlo sa dať chudobným. A hnevom sa obrátili na ňu. 6 Ale Ježiš povedal: Nechajte ju! Načo ju trápite? Dobrý skutok vykonala na mne. 7 Lebo veď chudobných máte vždycky so sebou a keď chcete, môžete im dobre činiť; ale mňa nemáte vždycky. 8 Ona, čo mohla, vykonala: predišla pomazať moje telo k pohrabu. 9 No, ameň vám hovorím, že kdekoľvek po celom svete bude zvestované toto evanjelium, i to, čo táto učinila, bude sa rozprávať na jej pamiatku.  (Mk 14:1-9)
 

Len dva dni pred Veľkou nocou bol Judáš a ďalší spolu s ním zahriaknutí Pánom Ježišom, aby nechali na pokoji tú ženu, a netrápili ju. Ona dala vzácnu vec - čistú nardovú masť (celú nádobu) - na Jeho nohy, a Pánovi to slúžilo ako vôňa k pohrebu. Keď si to tak uvedomíme - pravá a čistá nardová masť na Ňom voňala ešte aj vtedy, keď Pána bičovali, a potom pribíjali na kríž!

Niekedy aj naša strata na majetku alebo na čase môže byť dobrou vôňu Pánovi - no dokážeme sa naozaj takto pozrieť na náš život?

Tento príbeh ma vždy núti k zamysleniu... Na tomto svete totiž nie sme preto, aby sme sa mali dobre - to by bolo žalostne málo. A ruku na srdce - nestále by sme sa trápili, že sme si neužili zo všetkého, čo tento svet ponúka, a že to do konca života ani nestihneme.... Sme tu na svete z úplne iného dôvodu: sme tu hlavne preto, aby sme svojím životom oslávili Boha. Ak tomu nepodriadime život, budeme neustále cítiť, že nám v živote to najdôležitejšie chýba. Je to ako keby sme varili slepačiu polievku, no zabudli by sme do nej dať mäso. Bude to síce polievka, ale jej obsah bude len slabý odvar toho, čo to pôvodne malo byť... Alebo keď do motora nalejeme nejaké veľmi nekvalitné palivo - pretože je lacné. Motor to síce spáli a my pôjdeme, no motor sa zakrátko zničí, a namiesto 500 tisíc km bude vedieť prejsť možno len 100 tisíc.

Komu teda vydáme svoje telo, svoje financie, svoj voľný čas? Svetu a jeho zábavám, ktoré nás okrádajú a zabíjajú? Alebo Bohu, ktorý nás môže nesmierne obohatiť, a urobiť náš život naozaj plnohodnotný a šťastný?

 

Pánovo slávnostné vtiahnutie do Jeruzalema

A keď sa blížili k Jeruzalemu, k Betfáge a Betánii pri Olivovom vrchu, poslal dvoch zo svojich učeníkov a povedal im: Iďte do mestečka, ktoré je tu pred vami, a hneď, keď budete vchádzať do neho, najdete osľa priviazané, na ktorom ešte nikto z ľudí nesedel; odviažte ho a priveďte. A keby vám niekto povedal, čo to robíte, povedzte, že ho Pán potrebuje a že ho zase hneď sem pošle. A odišli a našli osľa uviazané vonku pri dveriach, na ceste, vedúcej popri tom dome, a odväzovali ho. A niektorí z tých, ktorí tam stáli, im hovorili: Čo to robíte, že odväzujete osľa? A oni im povedali tak, ako im prikázal Ježiš, a nechali ich. A tak doviedli osľa k Ježišovi a hodili naň svoje rúcha, a sadol si naň. A mnohí stlali svoje rúcha na cestu, a iní sekali letorasty zo stromov a stlali na cestu. A tí, ktorí išli pred ním a za ním, kričali a hovorili: Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach! A Ježiš vošiel do Jeruzalema i do chrámu a keď si obzrel všetko, a pretože už bola večerná hodina, vyšiel do Betánie s dvanástimi.    Mk 11:1-11
                  

Pán Ježiš mal vojsť do Jeruzalema, a všetko bolo pripravené - hoci na prvý pohľad to nebolo vidno! No všetko aj tak nastalo v pravý čas! Napríklad: našlo sa osliatko, na ktorom mal do Jeruzalema vojsť, presne ako Pán povedal. Pán Ježiš tou jazdou na osliatku napĺňal proroctvá Písem - v Zach 9:9 sa píše: „Hľa, tvoj kráľ prijde k tebe, spravedlivý je a plný spasenia chudobný a jazdiaci na oslovi, na osľati, žrebcovi oslíc.“

Ale nielen to, napĺňalo sa srdce tých, ktorí mali byť hlavní aktéri posledného dejstva: Judáša, veľkňazov, učeníkov, a pod.

Hosanna - pôvodne to slovo znamenalo niečo ako „zachráň, prosíme“. Neskôr sa z toho stalo ale niečo ako „Hurá!“ alebo „Sláva!“ Na ceste do Jeruzalema ľudia Pánovi prevolávali na slávu, pretože v Ňom videli záchrancu - osloboditeľa od rímskej nadvlády. No vieme, ak to skončilo.

Naše vlastné nádeje môžu často pohasnúť, keď vidíme, že sa všetko uberá opačným smerom. Ale Pán Boh má celý náš život, každú jednu chvíľu AJ TAK pevne v rukách. Nič sa Mu z Jeho plánu s nami a s týmto svetom nevymklo!

Majme teda v srdci vďačnosť za každý deň - veď On nás chráni - aj pred mnohými neviditeľnými hrozbami!

Späť do archívu