Skutočne vstal z mŕtvych!
„Pán vstal z mŕtvych! Skutočne vstal!“ Bolo to práve toto presvedčenie, čo z hĺbky ustrašených stúpencov ukrižovaného učiteľa Ježiša z Nazaretu spravila odvážnych svedkov a mučeníkov zvrchovaného vládcu Ježiša Krista. Prvých kresťanov zatvárali do väzenia, dostávali bitku, popravovali ich – ale nikto im nedokázal vziať presvedčenie, že „Kristus vstal na tretí deň z mŕtvych.“
Táto viera viedla k pevnému zomknutiu všetkých učeníkov kresťanskej cirkvi. Zo začiatku ju mnohí považovali za malú židovskú sektu, ale počas niekoľkých desaťročí sa natoľko rozrástla, že otriasla rímskou ríšou.
„Ježiš žije!“ Toto vyznanie kresťanskej cirkvi sa v dnešnej dobe občas kritizuje a spochybňuje. Dokonca aj niektorí teológovia sú presvedčení, že veľkonočnú vieru možno udržať i bez veľkonočných udalostí. Vraj nezáleží na tom, či Ježišovo telo spráchnivelo niekde v hrobe v Palestíne, ako tomu oni veria. Kresťanstvo je však historicky dané. Učí, že Boh sa stal človekom, aby zdieľal s nami náš život, zomrel za naše hriechy a tretieho dňa vstal z mŕtvych. Keby sa to nebolo stalo, bola by kresťanská viera zbytočná. Prázdny hrob dnes, samozrejme, nemôže „dokázať“ skutočnosť vzkriesenia Pána. Rovnako nie je možné stretnúť sa so „vzkrieseným“ Pánom, pokiaľ Jeho telo podľahlo v hrobe prirodzenému rozkladu. Preto treba fakty preveriť. A práve o to ťa, milý čitateľ, chcem teraz požiadať: preskúmaj dôkazový materiál – a z neho vyvoď dôsledky. Zmŕtvychvstanie nemá obdoby. Nehovoríme o oživení mŕtvoly. Celé stáročia sa o to ľudia pokúšali, ale sami nakoniec zomreli. Hovoríme o vzkriesení človeka k nesmrteľnému životu, človeka, ktorý o sebe tvrdil, že je Boh a stal sa človekom. Od takéhoto jedinečného javu nemôžeme očakávať, že bude zapadať do pravidiel, ktoré platia normálne pre iných ľudí.
„Ježiš žije!“ Toto vyznanie kresťanskej cirkvi sa v dnešnej dobe občas kritizuje a spochybňuje. Dokonca aj niektorí teológovia sú presvedčení, že veľkonočnú vieru možno udržať i bez veľkonočných udalostí. Vraj nezáleží na tom, či Ježišovo telo spráchnivelo niekde v hrobe v Palestíne, ako tomu oni veria. Kresťanstvo je však historicky dané. Učí, že Boh sa stal človekom, aby zdieľal s nami náš život, zomrel za naše hriechy a tretieho dňa vstal z mŕtvych. Keby sa to nebolo stalo, bola by kresťanská viera zbytočná. Prázdny hrob dnes, samozrejme, nemôže „dokázať“ skutočnosť vzkriesenia Pána. Rovnako nie je možné stretnúť sa so „vzkrieseným“ Pánom, pokiaľ Jeho telo podľahlo v hrobe prirodzenému rozkladu. Preto treba fakty preveriť. A práve o to ťa, milý čitateľ, chcem teraz požiadať: preskúmaj dôkazový materiál – a z neho vyvoď dôsledky. Zmŕtvychvstanie nemá obdoby. Nehovoríme o oživení mŕtvoly. Celé stáročia sa o to ľudia pokúšali, ale sami nakoniec zomreli. Hovoríme o vzkriesení človeka k nesmrteľnému životu, človeka, ktorý o sebe tvrdil, že je Boh a stal sa človekom. Od takéhoto jedinečného javu nemôžeme očakávať, že bude zapadať do pravidiel, ktoré platia normálne pre iných ľudí.
Prázdny hrob
Ježiš zomrel a bol pochovaný – tým si môžeme byť celkom istý. Všetci prví kresťania súhlasne tvrdia, že na tretí deň bol hrob prázdny. Bude dôležité, keď si teraz uvedieme dve pohanské svedectvá, ktoré o tomto prípade hovoria úžasným spôsobom. Josephus, židovský historik, ktorý žil koncom prvého storočia, napísal so svojom diele „Antiquitates Judaicae“ toto: „V tomto čase žil Ježiš, múdry človek, pokiaľ ho môžeme ako človeka označiť, pretože konal úžasné skutky, bol učiteľom tým, čo milovali pravdu. Hlásilo sa k nemu mnoho Židov aj Grékov. Tento už bol Kristus. Keď ho potom Pilát po verejnej obžalobe našich najvyšších kňazov odsúdili na smrť ukrižovaním, tí, čo ho od samého začiatku milovali, ho neopustili, pretože sa im na tretí deň zjavil živý. To a ešte mnoho iných veľkých vecí o ňom hlásali už dávno predtým boží proroci. Až dodnes títo Kristovci, ako sa im podľa neho hovorí, nevymreli.“
Pokusy dokazovať, že Josephus tieto slová nemohol napísať, sú biedne. Podanie rukopisov je totiž jednotné. Je to ešte pozoruhodnejšie, keď si uvedomíme, že Josephus bol Žid, ktorý chcel byť medzi Rimanmi dobre zapísaný a netúžil sympatizovať s kresťanmi. Takéto udalosti ani najmenej nepotešili Rimanov. Sotva by teda o tom napísal, ak by nezodpovedal pravde.
Druhé pohanské svedectvo je ešte staršie ako prvé. Je to cisársky výnos, ktorý časovo spadá do obdobia Tibéria (14-37) alebo Claudia (41-54). Obsahuje výhražné slová proti hanobeniu hrobov a hrozí tvrdými opatreniami. Skoro to vyzerá, akoby sa správa o prázdnom hrobe v silne deformovanej podobe dostala až do Ríma (Pilát totiž musel podať správu: pravdepodobne tvrdil, že hrob bol vylúpený). Skutočnosť vyzerá teda tak, že toto nariadenie bolo cisárskou reakciou. Hrob bol teda určite prázdny. Ale prečo?
Bol vylúpený?
Často sa propaguje názor, že priatelia alebo nepriatelia Ježiša mohli Jeho telo ukradnúť. Že by trebárs poprední kňazi nechali telo niekam odniesť, aby sa raz Ježišov hrob nestal posvätným pútnickým miestom? Pozrime sa na túto príležitosť.
Ježiš tvrdil, že vstane z mŕtvych, a kňazi si tento Jeho výrok pamätali. Vodcovia židovského národa prišli v deň popravy k Pilátovi a žiadali ho o stráž k hrobu. „Pane, rozpomenuli sme sa, že ten zvodca riekol ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený. Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli učeníci, neukradli ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych. A bude posledný blud horší ako prvý“ (Matúš 27,63-64).
Poprední kňazi, ktorý vynaložili toľko úsilia, aby zabránili krádeži Ježišovho tela, by boli sotva taký hlúpi, aby ho sami odniesli, a tak dali možnosť šíriť myšlienku o vzkriesení. Svoj cieľ už dosiahli: Ježiš je mŕtvy a pochovaný. Keby predsa len Jeho telo nechali odniesť, mali by uľahčenú situáciu – mohli by pompézne predložiť mŕtve telo, len čo prví kresťania rozšírili správu o vzkriesení. Ale oni sa namiesto toho snažili umlčať učeníkov. Môžeme si byť teda istý, že nepriatelia neodniesli Ježišovo telo.
Prichádzajú azda do úvahy Ježišovi priatelia? Tí by to však nemohli urobiť. Keby chceli, nemohli – a keby mohli, potom by nechceli. Učeníci nemohli Jeho mŕtve telo odniesť z jednoduchého dôvodu – pri hrobe bola stráž. Táto skutočnosť zostáva často bez povšimnutia. Postaviť stráž bolo rozumné aj z iných dôvodov. Telo odsúdeného zostalo rímskym majetkom. Preto musel Jozef z Arimatie žiadať samotného miestodržiteľa, keď chcel mŕtveho Ježiša pochovať. Keď to Pilát dovolil, ocitlo sa telo pod židovskou ochranou. Zodpovednosť za akékoľvek nepokoje alebo intrigy spočívala teraz na židovských bedrách. Preto si poprední kňazi dodali odvahy a požiadali Piláta o stráž. Pilát súhlasil. A napriek tomu bol hrob tretieho dňa prázdny.
Kňazi teda po vzkriesení podplatili vojakov, aby tvrdili, že mŕtvolu odniesli Ježišovi nasledovníci, kým oni spali. Nebolo im to ku cti priznať, že v službe spali, ale bola to lepšia alternatíva ako priznať vzkriesenie.
Zostáva otvorená otázka, či vôbec chceli učeníci Ježišovo telo odniesť. Zo všetkých správ vyplýva, že boli úplne zdrvení. Premýšľali len o tom, kam utiecť, kam sa ukryť a ako na všetko zabudnúť. Ukrižovanie pochovalo ich všetky nádeje. Ani vo sne ich nenapadlo, aby Ježišovo učenie sami šírili, a na vzkriesenie ani nepomysleli.
Ale teraz aj tak pripusťme, že títo muži v okamihu najväčšieho sklamania vymysleli taký úžasný podvod. Ako si potom vysvetliť, že zakrátko nato hlásali po celom svete vzkriesenie, boli plní radosti a nikto a nič im v tom nedokázal zabrániť? Väzenie, mučenie ani smrť ich nezbavili presvedčenia: Ježiš žije! Teória, že mŕtve telo ukradli Ježišovi učeníci, je z psychologického hľadiska neudržateľná! Nemohli ho ukradnúť, aj keby chceli – pri hrobe stála stráž. A neboli by chceli, ani keby mohli – to dokazuje ich neskoršie správanie. Maurice Goguel to vyjadril takto: „Človek dokáže zomrieť pre ilúziu, ktorej podľahol, ale nie pre podvod, ktorý sám vymyslel.“
Zastavme sa ešte pri pohrebnom plátne: „...videl tam plachty ležať. Ale šatka, ktorú mal Ježiš na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne, zavinutá na inom mieste“ (Ján 20,6-7).
Žiaden vykrádač hrobov by po sebe časti pohrebného plátna neposkladal. Zrejme by ich odniesol spolu s mŕtvym telom. Keby bol Ježiš v hrobe ožil, potom by mal pohrebné rúcho na sebe alebo by ho odložil nabok. Všetky náznaky hovoria o tom, že Ježiš bol vzkriesený k novému životu, do novej životnej podoby. Nechal pohrebné rúcho ležať tak, ako motýľ opustí kuklu, keď sa vyliahne. Nech to znie akokoľvek nepravdepodobne, všetko svedčí prospech možnosti, že Ježiš bol vzkriesený z hrobu Bohom.
Nový život
Prázdnym hrobom sa teda všetko nekončí. Je to len začiatok celého vzkriesenia. O niekoľko dní kdekto tvrdil, že videl živého Ježiša: jedenásť učeníkov, ktorí ho dobre poznali, Jakub, Ježišov brat, Tomáš – povestne „neveriaci“ a päťsto ďalších kresťanov – títo všetci videli vzkrieseného Ježiša.
Tieto zjavenia trvali asi šesť týždňov, potom prestali. Desať dní po poslednom Ježišovom zjavení, počas Letníc, začali Jeho učeníci s mimoriadnou odvahou hlásať, že ich Pán je živý. Len On je hoden božskej úcty a vernosti, pretože vzkriesenie dokázalo, že Jeho nárok na božstvo bol opodstatnený. Takto to hlásali bez nebezpečenstiev, ktoré ohrozovali ich život.
A nebolo možné, aby prví kresťania trpeli halucináciami? Teoreticky áno Ten, kto prežíva takéto vízie, považuje ich za „objektívne“ takisto, ako iní svoje všedné skúsenosti.
Ale pri podrobnejšom pohľade je aj táto teória neudržateľná. Halucinácie mávajú obyčajne ľudia určitého typu. Pri Márií Magdaléne si dokážeme predstaviť, že by mohla mať halucinácie, ale pri ľuďoch s takým rôznym založením ako Jakub, Tomáš i Peter už vôbec nie.
Za normálnych okolností bývajú zmyslové klamy taktiež veľmi individuálne. Napríklad, niekto verí, že je Napoleon, ale je len veľmi nepravdepodobné, že by viac rôznych ľudí podľahlo tomuto istému preludu. Ale v našom prípade rovnaké zjavenie videli rybári, vyberači daní, blízky priatelia a ešte ďalších päťsto rôznych ľudí – všetci rovnako vierohodne. Okrem toho sa halucinácie týkajú vecí, po ktorých ľudia už dávno túžia. Prianie je otcom myšlienky. V biblickom príbehu podobné túžby nikde nevidíme. Ako sme už uviedli, učeníci nič podobné nečakali a ani nechceli veriť vlastným očiam. Ďalší problém je v tom, že halucinácie sa po dlhšom čase opakujú. Kto trpí nejakým nutkaním, trpí ním stále. V našom prípade zjavenia – stretnutia po štyridsiatych dňoch prestali a už sa nikdy nezopakovali. Je pozoruhodné aj to, že zjavenia neboli viazané na určitý čas alebo určité miesto, ako to už býva pri takýchto javoch. Ježiš sa ukázal skoro ráno, na poludnie, ale aj neskoro v noci. Bolo ho vidno na brehu jazera, na ulici, zjavil sa v uzavretej miestnosti i v záhrade. Tieto stretnutia nemôžeme teda označovať ako halucinácie.
Správa o vzkriesení Ježiša mala moc, akú nemala nikdy žiadna halucinácia. Prostredníctvom vzkrieseného Krista sa scelili rodiny po mnohých rokoch odlúčenia, ľudia čo žili veľmi výstredne, začali viesť poriadny život, sebci boli naplnení láskou k druhým. Všade tam, kde sa táto správa prijíma, spôsobuje evanjelium veľkú zmenu. Dnes rovnako ako kedysi.
Riekol jej Ježiš: Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keby umrel.
Ján 11,25