Sebapoznanie

Lebo ja poznám svoje prestúpenia,
a môj hriech je stále predo mnou.
Proti tebe, proti tebe samému som zhrešil
a učinil som to, čo je zlé v tvojich očiach.
                                             Žalm 51,5-6

 

My ľudia máme ostrý zrak pre hriechy a slabosti tých, ktorí sú okolo nás. Často tomu hovoríme „znalosť ľudí“.

Farizej v Lukášovi 18 išiel hore do chrámu, aby sa modlil. Ale jeho slová neboli prosbou. Veď on nič nepotreboval! Pozeral sa na seba ako na vysoko povýšeného nad všetkými ľuďmi, ktorých tam videl prichádzať a odchádzať, predovšetkým aj nad colníkom, ktorého videl stáť za sebou – našťastie dosť ďaleko za sebou! Tak si farizej myslel, že má dosť dôvodov na ďakovanie.

Komuže? Bohu? Áno, on síce povedal: „Bože, ďakujem ti,“ ale myslel tým na seba samého: „..., že nie som ako ostatní ľudia!“ (Lukáš 18,11).

Pre Boha tu nebol žiadny dôvod, aby tohto farizeja počúval. Tento náboženský muž nemal žiadny dojem o Božej svätosti, a tiež nie o pravom stave svojho srdca, ktoré bolo skazené hriechom. Nevidel vôbec žiadny dôvod pre to, aby si od Boha vyprosil milosť. Taký zaslepený, ako prišiel, zasa odišiel domov.

Colník (publikán) sa naproti tomu videl vo svetle Božích svätostí, a to ho urobilo hlboko pokorným. Nemal nijaký dôvod pre to, aby obviňoval druhých. Toto sebapoznanie je nutné, ak chceme prísť do kontaktu s Bohom. Colník sa modlil: „Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ – A Pán Ježiš Kristus k tomu dodáva: „Tento zišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten.“ Ten, kto príde k Bohu v tomto postoji, získa odpustenie a pokoj.

                        Dobra sejba