Prejsť cez rieku nazývanú zármutok . . .

Nikto nemôže prejsť cez rieku nazývanú zármutok namiesto mňa. Niekto môže kráčať vedľa mňa, dodávať silu, alebo stáť na druhej strane a povzbudzovať ma.

Tú cestu však musím prekonať sám, lebo na druhej strane ma čaká život.

V rieke nazývanej zármutok sa nachádza veľa kameňov. Po niektorých človek prejde veľmi rýchlo, pri iných sa trocha zdrží. Keď som sa po strate blízkej osoby postavil na breh opustenosti, jednou nohou som sa postavil na kameň bolesti, ktorý ma z vnútra ovládal.

V noci som ležal v posteli a plakal som nad stratou milovaného človeka. Nemôžem dôverovať Bohu. On zavinil, že ma to postihlo, hoci mohol tomu zabrániť. Navrával som si a trápil som sa v tom.

Teraz som sa dostal ku kameňu nazývanom hnev a chvíľu som sa pri ňom zdržal. Ľudia a priatelia ma utešovali a upokojovali ma vetami, ako napríklad: „Už ho predsa nič nebolí“, „ešte si mladý, ty sa cez to prenesieš“.

Ja som však vedel, že nikdy sa cez to neprenesiem! Niektorí známi mi poskytli pomoc tým, že ma vypočuli, ale nesnažili sa vziať mi môj bôľ, aj keď som z neho obviňoval Boha.

Po krátkom čase som nechal za sebou kameň hnevu a zastavil som sa pri kameni depresie. V čase keď som tam stál, nemohol som spávať a na nič som sa nemohol sústrediť. Stále som bol zábudlivý a veľmi vyčerpaný. Bežný život mi pripadal absurdný.

Trmácal som sa dopredu a dozadu medzi kameňmi bolesti, hnevu a depresie a veľmi som sa unavil na úseku rieky zvanom zármutok. Už nikdy som sa však nemohol vrátiť na breh otupenosti. Potom som narazil na kameň viny. Zaplavili ma všetky tie „čo keby“ a „čo som mal urobiť“. Mučili ma tieto myšlienky a zároveň som sa obával zveriť sa s nimi niekomu. Čo keby ten človek so mnou súhlasil a povedal, že je to pravda.

 Vtedy som nadviazal rozhovor s Bohom. Priviedol ma k Nemu pocit viny, vedel som, že bremeno je priveľké na to, aby som ho vládal uniesť sám. Zveril som sa Jemu, prosil o odpustenie za moju rebéliu a On mi priniesol úľavu. Je to už viac rokov, čo som prešiel rieku zvanú zármutok a z veľkej miery sa mi stala priateľom. Rozumeli sme si teraz o čosi lepšie.

 Nedávno som sa so špičkou nohy dotkol kameňa prispôsobivosti. Nikdy som nechcel položiť nohu na tento kameň. Nezdalo sa mi správne, že si mám niekedy zvyknúť na život bez blízkej osoby. Pripadalo mi to trocha ako nevera. Uprostred rieky sa však nedá žiť, možno len na jednom alebo druhom brehu. Každý musí prejsť cez túto rieku a bude mu to chvíľu trvať.

Viem, že sa nedá ľahko vyrovnať so stratou blízkej osoby, ale dokážem sa vyrovnať s jej odchodom.

Neraz, keď som prechádzal cez rieku, chcel som sa vrátiť, neskôr som sa v nej učil ľahšie pohybovať a už ma to neťahalo ku dnu. Keď stojím na kameni prispôsobivosti, vidím breh uzdravenia.

Môžem sa obzrieť za seba, aby som zistil, kam až som sa dostal, a viem že predo mnou je život, preto pokračujem.

Trocha sa mi síce z dlhej cesty podlamujú nohy, ale nesú ma a moje srdce stále tlčie. Moja viera je teraz silnejšia v tejto ťažkej skúške, a po všetkom čo som prežil, verím, že budúcnosť je predo mnou.