POHĽAD „Vtedy sa Pán obrátil a pozrel na Petra...“

V Biblii je málo strhujúcich príbehov, ktoré nás ohromia, dojímajú, oslovujú naše cítenie. Je však jeden, ktorý má zvlášť dojíma – lebo sa tak dobre v ňom spoznávam.

Noc bola nabitá dramatickým napätím – noc, v ktorú bol Ježiš zradený a zajatý. Ako na vraha – s mečmi a kyjmi – vyslali za Ním najvyšší kňazi a starší  ľudu  ozbrojencov s Judášom na čele. Zradu spečatil bozk. Ježiš bol teda zajatý a dovedený do domu najvyššieho kňaza na predbežný výsluch.

Peter, ktorý sa krátko predtým vystatoval, že  pôjde s Ježišom do väzenia i na smrť, teraz Ho iba zdiaľky  pozoruje, ohrieva sa pri ohníčku a zapiera svojho Pána – prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát. Tak sa prerušilo i to posledné spojenie Ježiša s jedným zo svojich  učeníkov, a On v najbližších hodinách okúsi viac osamelosti a opustenosti, než  ktokoľvek iný. Predtým sa však ešte „obrátil a pozrel na Petra“. A Peter, ktorý tento pohľad nemohol vydržať, sa musel rozpomenúť na to, čo mu Pán len nedávno prorocky naznačil: „Nezakikiríka dnes kohút, než ma trikrát zaprieš, že ma nepoznáš. Matúš 26:34 "Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, že tejto noci, prv než zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš."

 A tak vstáva, odchádza, preč od ohňa, ktorého žiara ho už nemôže rozohriať, preč od Pánovho pohľadu, ktorý nemôže vydržať. A horko plače ...

Neraz som si kládol otázku, aký to mohol byť pohľad, ten pohľad Ježišov. Ako sa to Pán pozrel na  svojho vierolomného učeníka?

Predstavme si, že jeden z dvoch veľmi dobrých priateľov sa dostane do  bezvýchodiskovej situácie. Zlé svetlo, ktoré teraz na neho padá, padá nutne aj na ostatných, čo s ním boli tesnejšie spojení – najviac však isto na jeho najlepšieho priateľa.  A keď sa teraz tento jeho priateľ  od neho odvracia, ba dokonca popiera, že by ho poznal, ako by asi vyzerala taká výmena pohľadov? Odsúdený sa bude dívať na svojho priateľa s pohŕdaním. Alebo aspoň s nemou výčitkou. Avšak zo všetkého najviac to bude pohŕdanie – „Teda tak?, ..a ty si chcel byť mojim priateľom? Ako si len mohol...!?“

Akosi si neviem predstaviť, že sa Ježiš na Petra zahľadel takýmto spôsobom. Nie, ani pohŕdanie, ani výčitky neboli v Jeho  pohľade, ale láska. Láska to bola, čo Petrovi vohnala slzy do očí, takže horko plakal. Inak by bol asi tento stav prekonal, bol by vystačil s prísnymi, seba súdiacimi rozpakmi... Ale tvárou v tvár takej nesebeckej, chápavej, odpúšťajúcej láske stratil úplne svoju  duševnú rovnováhu. To bolo viac, než mohol uniesť.

Či ste už pocítili aj vy, ako tento Jeho pohľad na vás spočinul? Ja áno, a často. Aj ja som už Pána zaprel (a), previnil (a) sa proti pravde; keď som hľadal (a) vlastnú časť a chcel(a) som presadiť vlastnú vôľu, dopustil (a)som sa hriechov z nedbalosti. A vtedy mi bolo zakaždým tak, ako keby sa bol Ježiš obrátil a pozrel na mňa. Ako som sa potom, hanbil (a)! Neraz som aj skutočne horko plakal(a), ako vtedy Peter. Ako som si len prial (a), aby sa dalo odčiniť to, čo som  vykonal (a). Ale koleso času nemôžeme otočiť naspäť., musíme sa naučiť znášať vlastné zlyhanie. Smútok a slzy môžu byť svojím spôsobom veľmi hojivé – a tak neskĺzneme do sebaľútosti.

Pavol musel Korinťanom napísať veľa toho, čo nebolo príjemné, odkryť a pomenovať to, čo bolo nepravé. Nebola to ľahká úloha, a isto to ani veriaci v Korinte neprijímali poľahky. Kde na hriech dopadne svetlo, rozvinie sa boj. Pavol neskôr napísal, že mu nie je ľúto, že svojím  listom Korinťanov zarmútil, ale vedel, že sa boli „zarmútili na pokánie“ A takýto zármutok  nazval „zármutok podľa Boha“.

Aj pri sebe zakaždým pozorujem, ako je dôležité, aby žiaľ a zármutok nad vlastným  zlyhaním a hriechom neviedol ku točeniu sa okolo vlastného ja, v ktorom by som bol(a) v pokušení a vzdychal(a)„Aký som len úbožiak!“ To nie je zármutok podľa Boha a tiež nikam nevedie. Pri Korintských veriacich mohol Pavel zistiť toto: 2 Korintským 7:11 "Lebo, hľa, práve to, že ste sa boli zarmútili podľa Boha, akú velikú vám to spôsobilo snahu! Ba čo: koľkú obranu, koľkú nevôľu, koľkú bázeň, koľkú túžbu, koľkú horlivosť a pomstu! Vo všetkom ste preukázali, že ste čistí vo veci."    Zármutok, ktorý skĺzne do ľútosti nad sebou, pôsobí ochromujúco, vlečie nás späť a nakoniec vedie k rezignácii. Potom už ďalší chybný krok nedá na seba dlho čakať. Ale taký zármutok, ktorý prichádza od Boha, pôsobí pokánie s presvedčení muž nehrešiť viac. Podporuje našu usilovnosť, upevňuje naše vedomie zodpovednosti, vedie k rozhojnenej horlivosti, k väčšej bázni a upevňuje nás v odmietaní hriechu. Je to jedným slovom zármutok, ktorý uzdravuje.

Po svojom horkom plači musel Peter prejsť ešte niekoľkými temnými hodinami a dňami, než znova uvidel svojho Pána a bol nanovo uistený o Jeho láske a odpustení. Peter sa naučil zo svojej lekcie, že Pán veľmi láskavým spôsobom pristupuje k jeho veľkému sebavedomiu a poveruje ho dôležitou službou: „Pas moje ovečky!“

A ja opäť a opäť žasnem nad tým, že Pán si nepovoláva elitnú skupinu, aby sa zasadzoval o Jeho vec, ale že sú to hriešnici a ľudia, ktorí zlyhali; tých sa ujíma a chce použiť. A On si pritom o nás nerobí žiadne ilúzie. Vie aké sme my tvory, a predsa sa Jeho sila a moc obdivuhodným spôsobom dokonáva práve v nás, slabých ľuďoch. Akého láskyplného Boha máme! Nech nás to povzbudí v našom putovaní za Ním – na Jeho  oslavu.