Meno Ježiš

Pred niekoľkými rokmi vyšla vzácna kniha. Jej titul bol Listy z podsvetia. Autor v nej opisoval, ako môže podsvetie vyzerať. Jedna scéna pri čítaní na mňa mimoriadne zapôsobila a zostala mi v pamäti. Pútnik prechádzal nekonečnou šedou stepou. Navôkol videl posedávať ľudí. Ich tváre boli zúfalé, trhali si vlasy, sedeli a tisli si hlavu mocne do dlaní. Zdalo sa, že boli bezradní. Vyzeralo to, akoby v najhlbšej koncentrácii o niečom uvažovali. Tí ľudia bolestivo trpeli.

„O čom uvažujete?“ pýtal sa pútnik.

„O jednom mene.“

„O mene? O akom teda?“

„No, to práve nevieme. To je naše nešťastie.“

„Ako to, že neviete? Uvažujete o mene, ktoré nepoznáte? Tak tomu nerozumiem.“

„Áno,“ vraveli zatratení, „vieme iba nejasne, že to meno existuje, mocné a nádherné. Keby sme Ho dokázali vzývať, potom by sme mohli byť zachránení aj z tohto pekla. V časnom živote sme kedysi o tom mene počuli, ale nezaujímali sme sa oňho. A teraz Ho už viac nedokážeme nájsť. Nemohol by si nám to meno prezradiť ty?“

Potom zatratenci chytali pútnika, úpenlivo ho prosili, žobrali a nariekali, či by im to meno nemohol povedať. To najotrasnejšie však nasledovalo až potom. Pútnik im spomenul meno. Známe veľké nádherné meno, meno Ježiš. Ale aj keď Ho vyslovil veľmi zreteľne, ako len dokázal, oni ho nedokázali počuť. Napokon ho zvolal tak hlasno, že to znelo ako hluk orkánu, ako všetok vietor, mysliac si, že im zaznie v ušiach, ale ich uši boli akoby zapchaté. To meno nepočuli. Nemali už taký ústroj, aby Ho ním prijali. Odvrátil sa od nich smutný. Aké to bolo desivé... To Meno existuje, ale oni ho už nemohli nájsť. A aj keď im to meno prezradil, nedokázali ho prijať. Preto však chcem tebe, môj čitateľ, tým dôraznejšie povedať: „A vtedy každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený" (Skutky apoštolov 2, 21). Počuj to však včas! Využívaj čas, lebo potom už bude neskoro! Pamätaj, čím si starší – tým si chladnejší. Najprv nechceš, potom už nedokážeš. Nuž, uver. "A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia, (Skutky apoštolov 4, 12) než meno Ježiš.“

To je to desivé peklo, to, že človek už nedokáže spoznať Meno, skrze ktoré dosahujeme záchranu a blaženosť. Nech nám Pán Boh pomáha, aby sme to Meno brali vážne, ochotne prijímali a vzývali, kým je čas milosti.

 

Wilhelm Bush: Malé príbehy 1

 

 

Späť