„Konám správne a nebojím sa nikoho“
Priam rozčúliť ma dokáže táto veta! Ako často, až do únavy často, som prežíval, že niekto, komu som zvestoval Evanjelium, to priateľsky odmietol a povýšenecky prehlásil:
„Viete, čo? Ja sa držím takého náboženstva, čo mal už môj otec. Vravieval – konaj správne a neboj sa nikoho.“ Vtedy som často vzplanul a rázne odvetil: „To je najhlúpejšie náboženstvo, čo poznám. Lebo, po prvé, je to náboženstvo, pri ktorom Boh už nevystupuje. A po druhé, to vôbec nie je pravda!“ Potom sa ten druhy možno ticho usmial, akoby chcel povedať:
„Asi máš pravdu. Ale tak je to pre mňa najpohodlnejšie.“
A tu sa už nedá nič urobiť. Ale raz Boh predsa takého hriešnika, čo sa sám považoval za spravodlivého, vyhodil z jeho pyšného sedla. Odvtedy ubehlo už pätnásť rokov. Muž, o ktorého ide, je dávno vo Večnosti, takže sa môže tento príbeh pokojne podávať ďalej. Je potrebne ho vyrozprávať, lebo sme už toho videli veľa. Menilo sa cisárstvo i republika aj totalitný štát. A s týmito systémami padol aj ich svetonázor. Ale ta hlúpa veta „Konám správne a nebojím sa nikoho!“ zostala. Zostala medzi ľuďmi, čo cele roky prežívali práve to, čo je strach človeka. Ale kto by sa tomu divil? Túto vetu vyslovili už farizeji za cisára Augusta. Ale poďme k príbehu!
Často som navštevoval istého starého muža v domove dôchodcov. Bol to neveriaci tvrdohlavý chlap. Čo som mu prečítal z Biblie, stieklo z neho ako voda z kameňa. Keď som jedného dňa znova vkročil do jeho izby, ležal na lôžku.
„Och, ste chorý, otec N?“ spýtal som sa.
„Ach, keď ma človek už tých 75, môže veru pokojne zomrieť,“ odvetil mrzuto.
„Stop!“ zvolal som. „Stojte! To nie je správne! Či možno zomrieť pokojne, to nezáleží od veku. Už som videl aj 14-ročneho mladíka zomierať pokojne. A videl som tam odchádzať starého hriešnika, zúfalého v jeho hriechu. Nie! V dĺžke života to nie je. Spočíva to v pokoji s Bohom!“
Starec si ma trochu neisto premeral.
„Pokoj s Bohom?“ pokračoval, „ten mam. Nemám nič proti Bohu. Mojim vyvoleným heslom bolo: ‚Konaj správne a neľakaj sa nikoho!‘ Podľa toho som žil. Nikoho som neokradol, proti nikomu som sa nedopustil bezprávia…“ A kým vypočítaval všetky svoje dobre skutky, hrabal oboma rukami po posteľnej deke. Vyzeralo to, akoby všetky svoje dobre skutky ukladal na kôpku a chcel ju predložiť pred Pána Boha. Ešte vždy vypočítaval, kým jeho ruky nenahrabali peknú kôpku: „…nikdy som nemal vo svojom dome nedorozumenie, bol som vždy priateľsky ku svojim spolupracovníkom, ja som…“ Napokon skončil.
„Milý človeče!“ vravím teraz, „nuž, môžem vám iba gratulovať, že taký nádherný a veľkolepý môžete predstúpiť pred tvar živého Boha. Ja som iba spolovice taký starý ako vy, ale taký veľkolepý, žiaľ, nie som. Keď sa obzriem za svojim životom, musím zosmutnieť nad tým, ako často som zlyhával. Ako často som prekročil Božie prikázania! Ako často som zostával dlžníkom lásky! Ako často som otravoval mojou náladovosťou svoje prostredie! Och, je tu mnoho dlžoby. A pozrite sa! Preto sa teším, že mam Spasiteľa, ktorý za mňa zomrel na kríži a ktorý mňa, strateného človeka, zmieril s Bohom. Áno, tento Spasiteľ je všetkou mojou nádejou.“
Na chvíľu v izbe všetko stíchlo. Potom si starec hlboko vzdychol a dodal:
„Áno, keď si vec dôkladné rozvážim, potom aj v mojom živote nebolo všetko tak, ako by malo…“
„Aha!“ dodávam. „Čo to má znamenať? Práve vy ste sa doposiaľ, taký dokonalý, chceli postaviť pred Boha, akoby ste mali život úplné v poriadku!“
„Áno…“ vraví nahnevane, „keď človek svoj život dôkladne zhodnotí, potom…“
„Áno, milý otec, vyznajte teda svoje nedostatky a oslobodíte si svedomie!“
A potom nasledovala spoveď. Čo sa tu povedalo, smel počuť iba Boh. Ale keď starec skončil, stál tu vysoký vrch vín a hriechov, pred ktorým sa nízky kopček na posteľnej deke celkom a úplné strácal. Bol som dojatý.
„Ó, milý človeče! S takou horou hriechov ste chceli odisť do Večnosti?! Taký ste chceli predstúpiť pred trojnásobne Svätého Boha?!“
A potom som sa sklonil nad jeho lôžko a predložili sme tento vrch vín pred Boha. Keď sme skončili, povedal som mu: „Nuž, teraz pozdvihnite v duchu oči k Spasiteľovi na kríži! Trest spočíva na Ňom, aby sme my mohli mať pokoj.“ Potom som odišiel a nechal ho vo veľkej vnútornej duchovnej núdzi a nepokoji srdca. Keď som sa po niekoľkých dňoch vrátil, našiel som celkom zmeneného človeka. Teraz jeho srdce našlo Toho, ktorý prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. A ako omilostený a Bohom prijatý a naozaj s Bohom zmierený o rok potom pokojne odišiel do Večnosti.
Wilhelm Busch: Malé príbehy 1