„Ja ti nedokážem odpustiť“

„Odpustenie dnes letí,“ píšu veľké americké noviny. Pre kresťanov platí výzva k vzájomnému odpusteniu už dávno. Prečo napriek tomu patrí odpustenie k vzácnostiam v medziľudskom repertoári?

Pre kresťanov platí výzva, aby si navzájom odpúšťali. Na Petrovu otázku „Pane, koľkokrát mám svojmu bratovi odpustiť, keď proti mne zhreší? Azda sedemkrát nestačí?“ dáva Ježiš najavo, že tu neplatia hranice, že máme byť vždy pripravení odpustiť (Mt 18,21).

Niekedy sa to zdá neprekonateľne ťažké. Ako to máme robiť – stále znovu odpúšťať? Čo ak ide o závažné previnenie? Čo ak ide o zradu, podlosť, o stratu dôveryhodnosti či dokonca o znásilnenie alebo vraždu? Dá sa niečo také vôbec naozaj odpustiť?

Pán Ježiš od človeka nikdy nevyžaduje nič nemožné. Vie, že sme iba slabé stvorenia a nenakladá na nás viac, než sme schopní uniesť. Keď nás povzbudzuje k odpusteniu, musí to byť možné. Možno je treba, aby sme si trochu skorigovali svoje predstavy o odpustení.

Ako je to s odpustením?

Ani hnúť!

Ste zatknutý! Želiezka zaklapnú, zločinca odvádzajú. A potom začína štandardná veta, známa z množstva kriminálnych príbehov: „Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám!“

Proti obžalovanému sa vznáša obvinenie. Kto sa previní proti zákonu, musí byť potrestaný. Predloží sa previnenie a podľa toho sa mu vymeria trest. Previnenie sa musí použiť proti tomu, kto spáchal priestupok, aby mohol byť vynesený spravodlivý rozsudok. V tomto bode začína odpustenie. Vychádza zo skutočnosti previnenia druhého. Kde nie je žiadne previnenie, tam je odpustenie zbytočné. Ale ono nezostáva v odsúdení, ide ďalej: Odpustenie znamená, že sa vzdávam všetkých nárokov a práv na odplatu vo vzťahu k tomu, kto mi ublížil. Tak píše Richard Walters v „Moci odpustenia“. Kto odpustí, vzdá sa dobrovoľne toho, aby sa previnilému predhadzoval jeho hriech a používal proti nemu. Medziľudské obžalovanie sa zastavuje. Odpustenie je protikladom k odplate, pomste.

Jednoducho zavrieť oči?

Na prvý pohľad sa to zdá nelogické. Ako ten druhý príde k tomu tak ľahko? To predsa nie je spravodlivé. Potom sa tým hriech neospravedlňuje, nezľahčuje sa tým spravodlivosť a poriadok? Kde je spravodlivosť?

Prehrešok podmieňuje trest. Vždy! To je božský princíp akcie a reakcie. Každé prestúpenie má svoje dôsledky, niekedy skôr, niekedy neskôr. Boh, ako Pán nad svetom jedného dňa potrestá každý hriech a učiní spravodlivosti za dosť. A kde je v tom prípade milosrdenstvo a odpustenie?

Kto pozná Bibliu, vie, že Boh môže odpustiť iba preto, že za nás vybral jedného zástupcu – Ježiša Krista. Jeho Boh potrestal za naše previnenia; aby boli ospravedlnení všetci, čo v neho veria; tí majú úžitok z Božieho odpustenia. Otázka potom neznie: potrestať alebo nepotrestať?, ale kto ten trest ponesie? Kto ponesie vaše prečiny? Ježiš Kristus alebo vy sami?

Kto dôveruje Bohu, nežije pod tlakom, že musí brať spravodlivosť do svojich rúk. Vie odpúšťať, aj keď mu bolo ukrivdené. S dôverou v Boží spravodlivý rozsudok mu môžeme s pokojom prenechať posledné slovo.

Naozaj medziľudské odpustenie stojí na Božom odpustení. Ono je predpokladom, aby sme si navzájom mohli odpúšťať. Odpustenie môže dávať len ten, kto ho sám prijal.

Odpustenie nie je obchod!

Kto sa prebojuje k tomu, aby prakticky odpustil, zostáva visieť na ďalšie prekážke: AK. Ak odpustím ja, potom by mal ten druhý pre to tiež niečo urobiť! Naše odpustenie sa viaže na podmienky, druhý si to musí „zaslúžiť.“

Odpustenie však nie je tovar. Nedá sa kúpiť, zaslúžiť si ho, ani k nemu niekoho dotlačiť. Je to dar. Úplne zdarma. Bez podmienok. Boh nám ukazuje, ako to funguje: kto o odpustenie stojí, ten ho stane. A potom vec už nikdy nevyťahuje.

Ako dôležitý je princíp bezpodmienečného odpustenia, je zrejmé v prípadoch, kde sa straty alebo škody nedajú napraviť. Čo s lekárom, ktorý urobí pri operácii závažnú chybu, že pacient nakoniec zomrie? Už ho nevzkriesi. A snáď každý človek má na svojom konte chyby, ktoré sa už nedajú napraviť. Keby bolo odpustenie viazané na nejaké podmienky, nemali by sme naň nárok nikto!

Odpustiť a zabudnúť?

„Vieš“, povedala mi nedávno jedna známa, „urobila som chybu, keď som si zapisovala všetky chyby zo svojho prvého manželstva. Keď sme sa teraz sťahovali, dostal sa mi ten papier zase do rúk. Na väčšinu som už zabudla a myslela som si, že som to už prekonala. Keď som si to ale zase prečítala, všetky tie bolestné spomienky sa mi znova vracali!“

Ak ide o odpustenie, veľa ľudí má pritom na mysli zabudnutie. Chcú záležitosť vymazať z pamäte a zdá sa, že to je riešenie problému. „Odpustiť a zabudnúť“, hovorí aj príslovie. V dnešnej uponáhľanej dobe sa na veľa vecí zabúda. Prečo nie na chybu druhého?

Zabudnúť a pritom neodpustiť je to isté ako schovať bóju na mori pod vodu. Človek sa rozhliadne po hladine a nič nevidí. Zdá sa, že je čisto. Ale jedného krásneho dňa vyskočí krikľavo oranžový balón na hladinu. Behom chvíľky sú všetky zabudnuté pocity hnevu, sklamania a nenávisti znova von. Kruté precitnutie.

Kto chce zabudnúť a pritom neodpustiť, ten chybu druhého vedome iba odsúva. Robí, akoby všetko bolo v poriadku. V skutočnosti to iba potláča, nikdy sa z toho nedostane. Kto mu zaručí, že všetko zlo jedného dňa zase nevyjde von?

Na niektoré veci asi nikdy nezabudneme. Ale „ak krivdu úprimne odpustíme, potom nehrá žiadnu rolu, ak si na to spomenieme raz, občas alebo nikdy, rana je zahojená,“ píše Richard Walters (autor knihy Moc odpustenia). Vďaka odpusteniu sa môže stať ten zázrak, píše ďalej Walters, „že pre nás prestane byť dôležité, či si na spáchanú krivdu spomenieme alebo nie.“

Nejde o otupenie citov

Kto čaká na nával citov, skôr než odpustí, môže čakať dosť dlho! Kto bol citovo zranený, môže málokedy počítať s veľkými pocitmi. A nie je to treba.

Odpustenie je rozhodnutie hlavy, nie srdca, je to triezva, suchá záležitosť. Nemusíme pritom chcieť prekabátiť rozum ani city. Nie je treba sa preniesť do stavu opojenia, aby sme boli schopní druhému odpustiť.

Odpustenie je krok poslušnosti – aj keď osobne máme veľkú nechuť k tomu, čo hovorí Ježiš Kristus vo svojom Slove. Odpustenie je čin vôle, a preto sa dá naučiť. Mnoho ďalších spôsobov správania sa dá nacvičiť a trénovať.

Richard Walters k tomu píše: Ak sme niekomu odpustili alebo nie, to sa spozná nie podľa toho, že si na danú krivdu spomenie alebo nie, ale že je spätý so spomienkou na nejakú bolesť. Tieto dodatočné účinky sú úplne normálne. Dôkazy toho, že sme odpustili, spočívajú v našom postoji a našom správaní voči druhému.

Nezávisle od druhého

Odpustenie nesúvisí s reakciou druhého. Ako „jednostranné rozhodnutie vôle“ nepotrebuje odpustenie súhlas od nikoho. Dotyčný sa o tom vlastne nemusí dozvedieť.

Pre túto nezávislosť môžeme a tiež by sme mali odpustiť aj vtedy, keď ten druhý svoju vinu nechce priznať, alebo ju pre svoju nezrelosť ešte nevidí. To človeka oslobodzuje: Ak jednanie závisí na ľútosti druhého, nemusí sa toho dočkať a nikam sa nedostane.

Sú tiež ľudia, ktorí sa chvália svojou ochotou odpúšťať. Ale neznamená ten vznešený výrok „Ja ti odpúšťam“ práve to, že dotyčný ešte neodpustil? Nejde o prejav toho, že od druhého čaká ešte viac zranenia a ľútosti? Nezávisí potom vlastné odpustenie na ústupku druhého?

Autor jednej piesni radí: „Ak padajú tvrdé slová, keď okolo teba stúpa mlčanie, nečakaj, že tvoj hnev sám odpláva, a že ten druhý sa ti bude klaňať.“ Vždy máme možnosť odpustiť – a mali by sme to urobiť čo najskôr!

Kto nechce odpustiť, ten sa tiež previňuje

Odpustenie je výzva, ale tiež odmena. Často si myslíme, že odpustenie je k prospechu iba tomu, kto sa previnil, ale zabúdame pritom, že my sami sa previňujeme, pokiaľ nechceme odpustiť. V srdci zostáva hnev a nenávisť voči druhému. „Ak ťa ovláda hnev, potom už nie si slobodný; má nad tebou moc niekto iný, berie šnúrky do svojich rúk, ťahá za ne a smeje sa ti,“ spieva Manfred Siebald.

Ak tomuto „druhému“ prenecháme moc, potom sme chytení. Začíname sami vykonávať spravodlivosť, na čo nemáme právo, stáva sa z nás sudca. Pripravujeme činy pomsty, druhého ohovárame. Za každú cenu chceme dosiahnuť zadosťučinenie.

To samozrejme nie je v poriadku. Spojenie s Bohom je narušené, šíri sa nepokoj a bezradnosť. Ak sme doteraz chodili s Bohom ako dieťa za ruku s otcom, začíname teraz bojovať sami na vlastnú päsť – pokiaľ neprehráme. Človek začína zapierať, klamať, trpí. Radosť je preč. Na dvere klope strach a depresia. V takejto situácii nechce nikto zostať.

Odpustenie sa oplatí!

Skutočné odpustenie dáva slobodu a nezávislosť. Komu bolo ublížené, nemusí zostať v roli obete. Namiesto pasívneho postoja môžeme aktívne odpustiť a pokračovať v procese zmierovania. Tak začína uzdravenie. Zranenie nás už neovláda. Sme slobodní, už nás to neženie k pomste.

Odpustenie očisťuje postoj nie len k druhému, ale pôsobí tiež preventívne. Ak sa pozrieme do očí činu, ktorým sa ten druhý voči nám previnil, stávame sa citlivejší a uvedomujeme si hrôzu zla, hrôzu hriechu. Ako ten, komu bolo ublížené, sa potom vieme vcítiť, vieme, aké to môže mať dopady. Preto krivda môže postihnutému slúžiť ako poučenie a korekcia vlastného počínania.

V odpustení sa dá rásť. Vzťahy, ktoré stoja na zabudnutí a zahrabaní hriechu, sa nijako nehýbu dopredu. Vždy skončia v slepej uličke, pretože chybu, z ktorej by sme sa mali poučiť, nepriznáme, nechceme ju vidieť. Kto odpustí, učí sa bojovať vo vzťahoch a víťaziť. A vzájomná dôvera tým rastie. Krok za krokom ide ďalej a ďalej.

Lukáš 7,47 Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala. Komu sa málo odpúšťa, ten málo miluje.