Dvere sa raz otvoria 

"... klopte a otvorí sa vám..." (Lukáša 11,9 ) 

   Niektorí kresťania si myslia, že ateisti sa iba pretvarujú, že neveria v Božiu existenciu. V skutočnosti v hĺbke srdca iste dobre vedia, že Boh existuje. Keďže som značnú časť svojho života prežil ako presvedčený ateista, môžem povedať, že u mňa to tak nebolo. Viera v akúkoľvek nadprirodzenú bytosť mi pripadala úplne bláznivá. Niečo hodiace sa do stredoveku alebo pre deti.
  Ako ateista som sa stretol s mnohými spokojnými, navonok vyrovnanými a šťastnými nevercami. Ja osobne som však patril medzi tých nešťastných. Hoci nevera v Božiu existenciu mi pripadala byť úplne logická a vyjadrujúca to, ako veci na svete naozaj sú, zároveň ma závery, ktoré z nej vyplývali, plnili zúfalstvom. Načo žijem, keď aj tak zomriem? A nielenže musím zomrieť, ale ten spôsob, ktorým sa to deje - staroba, choroba, smrť a rozklad tela na mizerný prach. K tomu totálna neistota, že kedy to príde! Dušu rozleptávajúca úzkosť pri každej chorobe, že či je to len banalita, alebo sa zvrtne, dorazí ma nejakým bolestivým spôsobom a oberie o všetky moje sny.
  Keď mi kresťania poukazovali na Boha a nádej, ktorú im On poskytuje, vravel som: Len preto, lebo sa plazím na púšti a zomieram od  smädu, to ešte neznamená, že budem nasledovať hocijakú fatamorgánu! Po rokoch si dovolím povedať, že táto nespokojnosť, ktorá ako zožierajúci červ kdesi v pozadí kalila každú radosť, bola v skutočnosti veľkým požehnaním. Ako nepríjemný osteň ma totiž stále bodala a nútila hľadať, spytovať, skúmať a...  zúfať. Z väzenia nevery sa človek nedostane tak, že si jednoducho povie – nuž, od zajtra budem veriť, lebo mi to poskytne útechu. Srdce, ale aj myseľ musia byť presvedčené o istote vecí, o ktoré sa opierajú, aby sa všetko to dobré jedného dňa nerozplynulo ako sen (Lk 1,4). Prosím, neprestávaj hľadať a klopať! 

            Martin Lamačka