Divy pri ukrižovaní a Pánov pohreb
JEŽIŠOVA SMRŤ
33 O šiestej hodine nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. 34 O deviatej hodine Ježiš zvolal mocným hlasom: „Eloi, Eloi, lema sabachthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ 35 Keď to niektorí z okolostojacich počuli, povedali: „Pozrite, volá Eliáša.“ 36 Ktosi odbehol, namočil špongiu do octu, nastokol ju na trstinovú tyč, dával mu piť a hovoril: „Nechajte ho, uvidíme, či ho príde Eliáš sňať.“ 37 No Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. 38 Chrámová opona sa roztrhla na dvoje odhora až nadol. 39 Keď stotník, ktorý stál neďaleko, videl, ako vydýchol, vyhlásil: „Naozaj, tento človek bol Boží Syn!“ 40 Zobďaleč sa prizerali ženy, medzi nimi Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba mladšieho a Jozesa, ako aj Salomé. 41 Všetky ho sprevádzali a obsluhovali ho, ešte keď bol v Galilei. Boli tam aj mnohé iné, ktoré išli spolu s ním do Jeruzalema.
JEŽIŠOV POHREB
42 Keď sa zvečerilo, keďže bol prípravný deň pred sobotou, 43 prišiel Jozef z Arimatie, vážený člen veľrady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo. Odvážne predstúpil pred Piláta a vyžiadal si Ježišovo telo. 44 Pilát sa však zadivil, že Ježiš už zomrel. Predvolal si stotníka a spýtal sa, či už dávno zomrel. 45 Keď mu to stotník potvrdil, daroval Jozefovi mŕtve telo. 46 Jozef kúpil jemné plátno, sňal Ježiša z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného v skale. Ku vchodu do hrobu privalil kameň. 47 Mária Magdaléna a Jozesova matka Mária sa dívali, kde ho položili. (Mk 15,33-47)
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Tri hodiny trvalo to strašné umieranie na kríži. Tri hodiny neprestajnej bolesti, nepredstaviteľného zápasu, a pokusov toho zlého, aby ešte v poslednej chvíli „zlomil“ Božieho Baránka. Hoci v Markovom evanjeliu je zapísaná len jedna konkrétna veta z kríža, vieme, že ich dohromady bolo sedem. A tak ako to je skoro pri všetkom - až keď vidíme celý obraz, až vtedy chápeme všetky súvislosti. A v tomto prípade - je nám jasné, že Pán Ježiš napriek vlastnej smrti a potupe zvíťazil!
O tom svedčila aj roztrhnutá chrámová opona - koniec obetiam zákona, pretože bola Bohu prinesená najvyššia a dostatočná obeť. On sám si ju zaopatril! A o tom svedčila aj výpoveď rímskeho dôstojníka: „Tento človek bol naozaj Syn Boží.“ (v.39)
Tomuto smutnému a bolestivému zomieraniu Pána Ježiša sa prizerali aj ženy, ktoré Mu kedysi pomáhali - Mária Magdaléna a Mária Jakoba Malého a Jozesova matka a Salóme (v.40). Pre vtedajšiu spoločnosť žena veľa neznamenala. Ale na tomto mieste nikto iný nestál - ak nerátame Jána, ktorý bol po boku Márie, matky Pána Ježiša! Ostatní učeníci sa báli alebo hanbili... Nie sme takí niekedy aj my? Vtedy, keď by som mal mať z toho zle, k Pánovi Ježišovi sa hanbím alebo bojím priznať... a nechám to miesto hanby pre iného - pre toho, kto si veľa o sebe nemyslí, a kto sa nebojí výsmechu a ani sa nebojí o svoj život!
A naraz sa k Pánovi Ježišovi priznal niekto úplne iný - Jozef z Arimátie, počestný radca (v.43). On mohol stratiť podstatne viac než všetci učeníci. Bol vážený, uznávaný, bohatý - a týmto jednoduchým priznaním stratil všetko. „Svetlá budúcnosť“ sa mu týmto priznaním zmenila na trvalé pohŕdanie od svojej rodiny, príbuzných, známych, obchodných partnerov, spolu veriacich Židov, a vysoko pravdepodobne finančne bankrotoval! Stratil všetko pre mŕtveho? Nie, on dal všetko pre Toho, ktorý za neho - Jozefa z Arimátie a teda obyčajného hriešnika - dal všetko! Ako dobre by bolo, keby sa takto zachoval ten bohatý mládenec!
Čo toto priznanie znamená pre nás? Výzvu. Dajme Pánu Ježišovi všetko! Nie z ľútosti, ale z lásky. Nie z povinnosti, ale vrúcej a nekončiacej vďačnosti! Vďačnosti za smrť i za život!
Marián Možucha