DAROVANÝ OSTEŇ
_____________________________________
Normálne by sa zdalo,
že ešte nemali prísť ťažkosti.
Vek pripomína lúku
ožiarenú lúčami jarného slnka,
plnú voňavých kvetov
a švitorenia všakovakého vtáctva,
ktoré spieva pieseň o mladosti, zdraví,
o víťaznom živote v Kristovi Ježišovi!
_____________________________________
Znenazdania však
bez predchádzajúceho avíza
začalo to pichať.
Do svalov a žíl
bez zaklopania na dvere organizmu,
ktorý sa pripravoval na storaké vzlety,
vstúpila apatia a melanchólia.
Najprv vládlo presvedčenie,
že lúče slnka už-už prerazia,
aby znova oznámili nové
a ešte väčšie možnosti ísť vpred,
slúžiť a víťaziť.
Lenže míňali sa dni,
týždne i mesiace
a slnko sa poväčšine neusmievalo,
pretože bolo za oponou mrakov.
Postupne bolo treba vziať na vedomie,
že do tela sa dostal osteň.
Lenže telo ho nechcelo,
odmietalo ho.
Na rad prichádzali lekári
so svojimi kombináciami medicín.
Človek zháňal pomoc u človeka
a popri tom od rána do večera
štartovali k nebeskému Otcovi
rakety s odkazmi a vzdychmi:
– Pane, pomôž!
– Pane, prečo je to?
– Pane, už nevládzem..
bolí to a pichá,
býva mi nevoľno!
– Ja viem, mám byť
trpezlivý
a pokorný,
napriek tomu slúžiť ďalej.
Ale veď sa do ničoho takto nechce,
nedarí sa,
nemôžem...
– Pane, prosím s apoštolom:
Zober osteň...!
____________________________________
Ako rieka plával čas
do nenávratna.
Tu a tam prišla aj úľava,
ba pocity presvedčenia:
Pán zobral osteň,
pomohol,
vypočul!
Lenže keď nebolo ostňa,
prihlásilo so telo
o jeho žiadosti.
Vzdialenosť k srdcu Otca v nebesiach
sa badateľne predĺžila
o hodnotu ostňa.
Sľubovaná aktivita
sa naraz poprepletala
s využívaním času pre vlastné „ja“.
Len keď opäť zapichol osteň,
stupne na teplomeri duchovného života
ukazovali oteplenie.
Osteň začínal mať podobu daru.
Otvárali sa oči,
srdce začínalo poznávať,
že osteň je prejav Božej milosti,
že je Božím darom
a za dar sa patrí poďakovať!
Oj, nebolo to ľahké pochopenie,
nebolo samozrejmé ďakovanie,
mieša sa ono so vzdychmi:
– Pane, pomôž niesť...
Ale otázniky gumuje
z napísaných hárkov dní
guma Božej milosti a lásky.
Tam hore k nebu
z kobercov pri lôžku,
z podláh zhromaždenia,
zo sedadiel auta alebo vlaku,
z dlaždíc ulíc a chodníkov,
z horskej cesty
a pokosenej lúky
štartujú letky modlitieb:
– Pochopil som, Pane môj,
že osteň si mi daroval,
lebo ma máš rád,
lebo mi chceš dobre,
lebo chceš, aby som Ti bol bližšie.
Prijímam dar a ďakujem zaň
ako dieťa ďakuje veľkému Otcovi.
Len jednu prosbu mám
popri hymnách vďakyvzdania:
– Nech dovolí mi osteň-dar ako sa len dá
pracovať, chodiť a starať sa,
slúžiť
a lásku rozdávať
písať
a s chuťou prijímať
chlieb každodenný.
Ak Tvoja vôľa bude pravda taká.
Ján Kučera, POZRI SA HORE, ČLOVEK