Chodiť bez zakopnutia
"Nedopustí, aby sa pohla tvoja noha..."
(Ž 121,3).
Ak Pán nedovolí ani to, aby sme sa zapotácali, tak nás nemôže nechať padnúť ani človek, ani diabol. Ako by sa len radovali, keby nás priviedli k zahanbujúcemu pádu, keby nás vyrazili z milosti a pochovali nás tak, že by po nás nezostala ani pamiatka! Spôsobilo by im to veľkú radosť, ale Pán to nedovolí. Keďže to On nedovolí, nestane sa to naším údelom. Život je ako alpská túra. Stúpajúc po horských chodníkoch, človek je neustále vystavený nebezpečenstvu pádu. Keď cesta prudko stúpa, hlava sa ľahko zatočí a noha pošmykne. Niektoré miesta sú klzké ako ľad, inde sú zas na chodníku skaly tak vratké, že je ťažké vyhnúť sa pádu. Ten, kto sa po celý život dá viesť Bohom, zostane na správnej ceste a nezapotáca sa. Má všetky dôvody na vďačnosť. Keď nás obkľúčia skryté nástrahy a pasce, naše nohy budú neisté, kolená sa zatrasú. Nepriateľ je veľmi prefíkaný, nik z nás by neobstál ani hodinu bez Božej ochrany. On nás neustále obklopuje a „nedopustí, aby sa pohli naše nohy“.
Stojím, aj keď vôkol mňa je tisíc osídiel,
veď nesie ma a stráži ruka Tvoja;
hoc nevidím ju, viem, že raz ma dovedie
na Tvoj svätý vrch, tam, do večného cieľa.
C. H. Spurgeon: Sýpky Božích zasľúbení