Božia agónia: Učeníci, ktorí sa nevládzu modliť
Pozrime sa na Ježišov zápas ešte z pohľadu jeho učeníkov – tých, ktorí sa nevládzu modliť. Prečo ich vôbec Ježiš berie so sebou? A prečo práve týchto troch – Petra, Jakuba a Jána? Preto, lebo sú tu potrební svedkovia. Svedkovia čoho? Už dvakrát predtým ich Ježiš vzal so sebou, aby boli svedkami niečoho výnimočného. Prvýkrát ich vzal k mŕtvej Jairovej dcére, aby sa stali svedkami jeho moci, keď ju priviedol späť k životu. Druhýkrát ich vzal na horu premenenia, aby sa stali svedkami jeho slávy, keď im zjavil skrytú slávu Syna Božieho. Ale teraz ich berie so sebou, aby sa stali svedkami jeho smrteľnej úzkosti, v ktorej sa chveje hrôzou a zdesením.
Nikdy predtým nevideli svojho Pána báť sa. Nikdy predtým ich neprosil o pomoc: „Bdejte so mnou!“ Nikdy predtým nevideli Ježiša plakať v súkromí. Plakal na verejnosti, keď šlo o druhých. Plakal pri Lazarovom hrobe. Plakal nad nekajúcim Jeruzalemom. Ale nikdy neplakal, keď išlo o neho. Až teraz – tu, v Getsemane, ako to opisuje autor Listu Židom, keď hovorí: „Ježiš v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti.“ Učeníci sú svedkami slabosti toho, ktorý sa má stať Vykupiteľom sveta. Ale prečo? Keď je slabý, prečo to aspoň neskryje? Veď my všetci skrývame svoju slabosť pred druhými. Skrývame svoje slzy, svoj plač, otočíme sa, aby ľudia nevideli našu bolesť. Ježiš sa neotáča. Neskrýva svoje slzy pred učeníkmi. Naopak, on ich berie so sebou práve preto, aby počuli jeho osamelý výkrik zdesenia a hrôzy, ktorý sa ozýval tmavou nocou v Getsemane. A celý svet sa má raz dozvedieť o tomto výkriku. Celý svet má počuť o jeho úzkosti a strachu. Ale prečo – prečo Boh vystavuje slabosť a úzkosť svojho Syna priam do výkladu a hovorí: „Len sa dobre pozrite“?
Keď vidíme Ježiša predtým a potom – pred príchodom do Getsemane a po odchode z Getsemane – čo vidíme? Pred príchodom ho vidíme, s akým pokojom a odvahou kráča v ústrety svojej smrti. Po odchode z Getsemane ho vidíme, s akou nezlomnou silou a statočnosťou znáša všetok posmech, mučenie a nakoniec i ukrižovanie. A tak by sa nám mohlo zdať, že kríž pre neho vlastne ani nebol takou veľkou obeťou. Že ho to až tak veľa nestálo, keď to všetko tak statočne niesol. Ale Getsemane ukazuje opak. Jeho utrpenie predstavuje maximálnu mieru obete, ktorá ho stála totálne všetko. Bez hrôzy, úzkosti a zápasu, ktorý Ježiš prežil v Getsemane, ani trochu nepochopíme veľkosť obete, ktorú priniesol na Golgote. Golgota je nepochopiteľná bez Getsemane. Preto tu boli potrební svedkovia, aby sme sa aj my dozvedeli, koľko stála Ježiša naša spása.
Ale situácia sa tu zvláštne otočí. Traja učeníci idú s Ježišom, aby boli svedkom jeho slabosti, aby ho podopreli v jeho zápase. Výsledkom je však to, že my sme svedkami ich slabosti. Ježiš ich opakovane nachádza spať, opakovane ich vyzýva: „Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli a nepodľahli pokušeniu.“ Akému pokušeniu? No tomu, ktorému už raz Peter podľahol. Keď Ježiš prvýkrát oznámil svoje utrpenie a smrť, Peter hovorí: „Pane, to sa ti nikdy nestane!“ A Ježiš mu hovorí: „Choď za mnou, Satane!“ Chcieť mať Krista bez kríža, i kresťanstvo bez kríža je satanské pokušenie. A tomuto pokušeniu Peter podľahne znovu, keď prichádza zradca spolu s ozbrojeným zástupom. Peter berie do ruky meč a preleje krv nepriateľa. A znovu musí počuť karhanie svojho Pána: „Vráť svoj meč na jeho miesto, lebo kto mečom bojuje, mečom i zahynie.“
V Getsemane Ježiš berie do rúk kalich, aby ním vybojoval ten najväčší boj a dosiahol to najväčšie víťazstvo. Lebo v Božom kráľovstve sa víťazstvá dosahujú len mocou kalicha, mocou sebaobetujúcej sa lásky, ktorá je ochotná preliať i vlastnú krv. Peter však berie do rúk meč, aby ním bojoval a prelial cudziu krv. Takto zlyháva ten, ktorý nedokáže ani hodinu bdieť so svojím Pánom. Nie, ani jeho najbližší, ani učeníci nevládzu pomôcť svojmu Pánovi. Oni ho v tom zápase nechávajú úplne, ale úplne samého. Hoci Ježiš berie učeníkov so sebou, v skutočnosti zostáva sám. Sám na cestu kríža. Sám na kalich utrpenia.
Ale inak to vlastne ani nemôže byť. Tento zápas musí Ježiš vybojovať sám za všetkých, aby ho vybojoval sám pre všetkých – aj pre svojich učeníkov. Lebo nikto iný nemôže vybojovať spásu pre nás, jedine on sám.
A tak Ježišova cesta vedie do čoraz väčšej samoty. Ako prvé ho opustili zástupy. O chvíľu ho opustia i jeho učeníci. Tí najbližší. A v hodine smrti, v tej najťažšej hodine utrpenia, bude opustený i vlastným Otcom, aby nikto z nás už nemusel byť tak sám, opustený nielen ľuďmi, ale i Bohom.
Keď teda Ježiš na konci hovorí učeníkom: „Vstaňte, poďme,“ my už vieme, čo bude nasledovať. Že na konci cesty, ktorou kráča Ježiš, stojí kríž, na ktorom on vypije kalich súdu až do dna. Aby nám mohol podať iný kalich – kalich spásy, ktorý je až po okraj naplnený milosťou, láskou, odpustením. A keď budeme najbližšie držať tento kalich spásy vo svojich rukách, tak si pripomeňme, aká veľká musela byť naša vina, keď stála Ježiša smrť. A aká veľká musela byť Božia láska, ktorá neušetrila Syna, aby ušetrila nás. A ten, kto toto spoznal, vie, že preňho existuje už len jedna cesta: keď On z lásky zomrel za mňa, tak ja chcem z vďačnosti žiť pre neho. Amen.
Rastislav Betina