Božia agónia: Otec, ku ktorému sa Ježiš modlí
Ježiš sa modlí. Pozrime sa teraz na toho, ku komu sa modlí. Tento zápas v Getsemane vrhá svetlo nielen na Ježiša, ktorý sa modlí, ale aj na Otca, ku ktorému sa modlí. Kto je vlastne tento Otec, ktorého Ježiš oslovuje „Môj Otče“?
Je to Otec, ktorý počas Ježišovho života opakovane hovorí: „Toto je ten môj milovaný Syn.“ Je to Otec, o ktorom Ježiš opakovane hovorí: „Otec miluje svojho Syna a všetko dal do jeho rúk.“ A tu zrazu vidíme, že tento milujúci Otec podáva svojmu milovanému Synovi do rúk kalich utrpenia. To ale potom znamená, že to nebudú Židia ani Rimania, že to nebudú židovskí kňazi ani rímsky Pilát, ktorí povedú Ježiša na smrť. To Otec vedie Syna na popravisko. To milujúci Otec vedie milovaného Syna na kríž. Tu začíname aspoň trochu rozumieť, čo to znamená, keď evanjelista Ján hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ Čo to znamená, že ho dal?
Znamená to, že ho vydal. Vydal na smrť. Že Otec neušetril ani svojho jediného Syna. Dokonca sa dá povedať, že ho celý čas šetril práve pre túto chvíľu. Spomeňte si, koľkokrát chcel človek siahnuť na Ježišov život. Už pri jeho narodení musí Jozef s Máriou a malým Ježišom utekať pred Herodesom. Otec ho od narodenia chráni – lenže nie pred krížom, ale pre kríž. Otec ho šetrí pre túto chvíľu, aby ho neušetril hodiny utrpenia a smrti. Ale prečo to robí? Keď sa Otec má rozhodnúť, koho ušetriť, či nás ušetrí večného zahynutia, alebo svojho Syna ušetrí cesty kríža, tak sa rozhodne ušetriť nás a neušetriť svojho Syna. Otec vo svojej láske k nám ide tak ďaleko, že ide sám proti sebe, proti svojmu vlastnému srdcu. Ide proti svojej láske k Synovi, keď obetuje Syna miesto nás.
V Getsemane vidíme smrteľnú úzkosť Syna, ale za ňou je skrytá i rovnako veľká bolesť Otca, ktorý musí povedať „nie“ prosbe milovaného Syna. A to je prekvapujúce. Veď či sám Ježiš nepovedal: „Môj Otec ma vždy vypočuje“? Ale tu ho nevypočul. Jediná prosba Syna, ktorá nebola vypočutá. Aj Ježiš vie, čo je to nebyť vypočutý. Aj on vie, aké to je, keď nebo mlčí. Aby Otec mohol povedať svoje áno nám, musí povedať svoje nie Synovi. Aby mohol povedať áno našej spáse, musí povedať nie Synovej prosbe. Ale keď Otec hovorí nie Synovi, to hovorí nie i sám sebe, svojej láske k Synovi. Otec musí byť tvrdý, neoblomný voči sebe, aby mohol byť milujúci voči nám.
Keď Ježiš v závere hovorí: „Syn človeka je vydaný do rúk hriešnikov,“ my už vieme svoje. To nie je ruka zradcu, ani ruka nepriateľov. To je ruka milujúceho Otca, ktorá vedie Syna na popravisko. To Otec vydal svojho Syna do rúk hriešnikov. To Otec dáva Synovi vypiť kalich utrpenia a zavrhnutia, aby ho nemusel dať vypiť nám.
Pred mnohými rokmi iný otec viedol svojho syna na smrť. Abrahám s nožom v ruke a Izák s drevom na pleci idú na obetný vrch Mórija. Ale vo chvíli, keď otec stojí nad synom so zdvihnutou rukou s nožom, zaznie hlas z neba: „Zadrž!“ A miesto Izáka Abrahám obetuje baránka, ktorého vo viere videl, keď povedal: „Hospodin opatrí.“ Ale keď nebeský Otec vedie svojho Syna na smrť, tu už nezaznie to vyslobodzujúce „Zadrž!“ Tu už Otec nemá pripravenú náhradu za Syna, lebo Syn je tou náhradou. On je tým Baránkom Božím , ktorého Hospodin opatril, aby bol obetovaný za nás.
Rastislav Betina