Božia agónia: Ježiš, ktorý sa modlí

„Potom prišiel Ježiš s nimi na miesto, ktoré sa volalo Getsemane, a riekol učeníkom: Sadnite si tuto, kým odídem a pomodlím sa tamto. Vzal so sebou Petra a oboch synov Zebedeových, začal sa rmútiť a cítiť úzkosť. I riekol im: Veľmi smutná je mi duša až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou! Nato poodišiel trochu, padol na tvár a modlil sa takto: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty. Príduc k učeníkom, našiel ich spať; i riekol Petrovi: Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia; duch je síce hotový, ale telo slabé. A zase odišiel a druhý raz modlil sa takto: Otče môj, ak ma toto nemôže minúť, a musím ho vypiť, nech sa stane Tvoja vôľa. A keď prišiel, zase ich našiel spať, lebo ich oči boli unavené. Nechal ich teda, opäť odišiel a modlil sa tretí raz tými istými slovami. Potom prišiel k učeníkom a povedal im: A vy len spíte a odpočívate? Ajhľa, priblížila sa hodina! Syn človeka je vydaný hriešnikom do rúk. Vstaňte, poďme! Ajhľa, priblížil sa môj zradca!“ Matúš 26:36-46

Keď vojdeme do miestnosti, v ktorej sa niekto modlí, tak stíchneme a chodíme okolo neho po špičkách. Ale keď vojdeme do záhrady, v ktorej sa modlí Ježiš, tak nestačí len stíchnuť a chodiť po špičkách. Tu musíme vyzuť svoju obuv, lebo zem, na ktorej spolu s jeho učeníkmi v Getsemane stojíme, je svätá. Nikdy predtým a už nikdy potom nebolo nebo a zem svedkom takého zápasu a takej modlitby ako práve tu. Pravá Boh a pravý človek v osobe Ježiša Krista leží na zemi a v smrteľnej úzkosti sa potí krvavým potom. Tento zápas sa odohral pred prázdnymi tribúnami, s vylúčením divákov. Len trom vyvoleným sa ušlo miesto v Ježišovej blízkosti. My ostatní sme boli pozvaní až dodatočne, keď už bolo po všetkom. A predsa – aj s odstupom času – môžeme so zatajeným dychom sledovať drámu, ktorá sa síce odohrala bez nás, ale v ktorej išlo aj o nás. Tak sa teda dobre pozerajme.

Ježiš, ktorý sa modlí

Začnime najprv pohľadom na toho, ktorý sa modlí – na Ježiša. Ak je niečo, čo v tomto príbehu priam bije do očí, tak je to kontrast medzi Ježišom, ako Ho poznáme aj z evanjelií až doteraz, a Ježišom, ako Ho vidíme teraz. Predtým Ho vidíme ako s neotrasiteľným pokojom a odvahou kráča v ústrety svojej smrti. Opakovane o nej hovorí s učeníkmi, opakovane im pripomína, že musí zomrieť. Oni sú predesení, ale On nie.

Ale tu, v Getsemane, je zrazu všetko inak. Teraz je predesený aj On. Doľahla na Neho taká úzkosť – taká hrôza, že sa celý chveje od strachu. Kedy predtým sme videli Ježiša báť sa? Na mori uprostred búrky, keď išlo o život, si pokojne spí. Ale tu je plný úzkosti a strachu. Ten, ktorý neraz karhal učeníkov: „Čo sa bojíte, ľudia malej viery,“ teraz sám prepadá strachu, hrôze a úzkosti. Takej úzkosti, že prosí svojich učeníkov: „Bdejte so mnou!“ Prosí o pomoc tých, ktorí boli doteraz vo všetkom odkázaní na Jeho pomoc. Neuveriteľné! Nepochopiteľné! Jednoducho Ježiša nespoznávame. Čo sa to s Ním deje?

Evanjelista Lukáš Jeho zápas opisuje slovom agónia. Agónia označuje smrteľný zápas, skonávanie. Ale Ježiš predsa ešte neskonáva. Napriek tomu On už tu vedie zápas so smrťou, ktorá príde až o hodiny neskôr. Ako je to možné? Kde vidí tú smrť? Vidí ju na dne kalicha, ktorý mu v záhrade podáva Jeho Otec. Kalich sa v Starej zmluve opakovane spomína ako obraz Božieho súdu. Keď zlo, bezbožnosť a bezprávie dosiahlo určitú hranicu, Boh – obrazne povedané – naplnil kalich svojho súdu svojím hnevom a trestom a dal ho vypiť vinným, aby potrestal ich hriech.

Lenže teraz Otec berie kalich svojho súdu a podáva ho Tomu jedinému nevinnému so slovami: „Vezmi a pi!“ Keď Syn nazrie do kalicha, Jeho čistá svätá duša sa začne chvieť od hrôzy a od zdesenia. Tento kalich je až po okraj naplnený Božím súdom a trestom za hriechy sveta. Boh berie hriechy ľudí všetkých čias, berie hriechy generácií minulých, prítomných i budúcich. Berie hriechy, ktoré sa už stali i hriechy, ktoré sa ešte len stanú. Boh berie každý tvoj i môj hriech. Nevynechá ani jeden z nich. A tak sa všetky hriechy stávajú predmetom Božieho súdu.

Výsledkom tohto súdu je kalich, do ktorého Boh vkladá trest za hriech sveta. A tým trestom je smrť. Nie fyzická smrť. Veď koľkí v dejinách išli v ústrety svojej smrti so vztýčenou hlavou, bez strachu a bez obáv! Tým trestom je duchovná smrť. To desivé oddelenie a odlúčenie od Boha. To strašné zavrhnutie, ba priam vyvrhnutie do tmy prekliatia, zlorečenstva, v ktorom Ježiš okúsi peklo za človeka. V ktorom Ježiš zomrie smrťou miliónov a miliónov ľudí.

Kalich, ktorý Otec podáva Synovi, znamená, že všetka neprávosť, bezbožnosť, každá pýcha, klamstvo, lakomstvo, každé smilstvo a rúhanie, všetka porušenosť sveta má byť pripísaná Jemu. Strašné, desivé, nepredstaviteľné pre Toho, kto nepoznal hriech! Moje hriechy sa majú stať Jeho hriechmi. Všetka špina, zloba, neprávosť môjho života sa má stať Jeho špinou, Jeho zlobou, Jeho neprávosťou. A s mojím hriechom má na seba vziať i môj trest. Moje odsúdenie sa má stať Jeho odsúdením. Moje zavrhnutie sa má stať Jeho zavrhnutím. Moje prekliatie sa má stať Jeho prekliatím. Nevinný má zomrieť ako vinný. Spravodlivý má zomrieť ako nespravodlivý, zlorečený. Ten, ktorý je jedno s Otcom vo večnosti, má zomrieť ako oddelený, opustený, zavrhnutý svojím Otcom. Preto tá smrteľná úzkosť, preto tá hrôza, preto ten strach. Z tejto úzkosti Syna sa rodí Jeho prosba: „Môj Otče, ak je to možné, nech odíde odo mňa tento kalich.“ Tu Syn zápasí s Otcom o to, či niet inej cesty, ako spasiť človeka, len za cenu kríža.

Ježiš na chvíľu preruší svoj rozhovor s Otcom a odchádza k učeníkom. Vo vzduchu však vidí nezodpovedaná otázka: Je možné, aby od Neho odišiel kalich utrpenia? Vari existuje iná cesta tvojej i mojej záchrany, než cesta kríža? Aká bude Otcova odpoveď? Tu sa dozvedáme vo chvíli, keď sa Ježiš opäť vracia na miesto modlitby. Nebo mlčí. Otec mlčí. A tak otázka: „Ak je to možné,“ je zodpovedaná: Nie, nie je to možné. Ani všemohúci Otec nepozná inú cestu záchrany človeka – len cestu kríža.

A čo Ježiš? Aká bude Jeho odpoveď? Veď od nej závisí teraz všetko: moja spása, tvoja spása, moje odpustenie, tvoje odpustenie, moja večnosť, tvoja večnosť. Aká bude Synova odpoveď na Otcovo mlčanie? „Otče, nech sa stane Tvoja vôľa.“ Otcova svätá vôľa sa tu stretáva so Synovou poslušnosťou, ktorá je poslušnosťou až po smrť. A to po smrť kríža. A keď to isté Syn zopakuje i druhýkrát: „Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane,“ my si môžeme s úľavou vydýchnuť, lebo môžeme s istotou vedieť: Naša spása – moja i tvoja spása – je v dobrých rukách, v tých najlepších. Ježiš už necúvne. Nezuteká z boja. Naopak, sám ide v ústrety svojmu zradcovi, svojim nepriateľom. Ale v ruke už nesie kalich – ten strašný kalich súdu a utrpenia, aby ho na kríži vypil až do dna, ktoré sa pre neho stane dnom úplného zavrhnutia. Z toho dna zaznie najdesivejší výkrik, aký kedy nebo i zem počuli: „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil!“ Ježiš vypije kalich utrpenia, aby sa tak raz a navždy stal nielen Priateľom hriešnikov, ale i Spasiteľom hriešnikov.

                                                                                         Rastislav Betina