BEDEKER -- „TURISTICKÝ SPRIEVODCA DO NEBA“

Veľkopodnik, veľa ruchu a nákupný zhon, to je Medzinárodný veľtrh turizmu v Berlíne. Vystavovatelia z celého sveta prichádzajú ponúkať skvelé prospekty a farebné videá. Všetko tu možno dostať – hory aj rieky, pozoruhodnosti od San Francisca po Šanghaj, aj sladký sen pod palmami, na bielom piesku, na brehu azúrovo modrého mora.

Návštevník veľtrhu jasne pochopí, že treba odísť von, do diaľav. Je pripravený sporiť v rôznych oblastiach, ale nie na svojej slobode. Listuje v reklamných časopisoch, vyhľadáva cieľ cesty, objednáva si a hor sa, von zo sivého každodenného stresu. Nad mrakmi musí byť sloboda neobmedzená, sloboda cestovania, naplnenie  túžob.

Všetci sme na ceste. Nielen milovníci slobody, ale aj tí, čo ostali doma. Naša cesta sa začala a má aj cieľ. Ale čo je týmto cieľom?

Ku každej riadne naplánovanej ceste, aj keď je to len lyžiarsky výlet, je potrebná turistická mapa a spoľahlivý knižný alebo osobný turistický sprievodca. To musí byť, keď sa chceme šťastne vrátiť, a nie ako sa hovorí, lanovkou na horu a záchranárskym vrtuľníkom dole. Ba mohlo by sa stať aj horšie.

Najznámejší turistickí sprievodcovia sú publikácie Baedeker. Dajú sa poznať podľa červenej väzby a sú nielen praktické, ale sú aj obľúbenými kusmi pre zberateľov, veď existujú už takmer 200 rokov.

Karl Baedeker už v roku 1827 kúpil vydavateľstvo v Koblenze. Odvtedy vybudoval tento talentovaný obchodník s knihami z malého podniku, špeciálne vydavateľstvo, ktoré má prím v Európe, Ázii a Severnej Amerike. Centrum vydavateľstva bolo v Lipsku, neskôr vo Freiburgu, kde ho v roku 1984 prevzalo Vydavateľstvo Langescheidt. Okrem toho existuje v Ostfilderne vydavateľstvo pomenované podľa Karla Baedekera ako samostatný dcérsky podnik, ktorý vydáva predovšetkým sprievodcov po mestách a sprievodcov pre motoristov. Skrátka, meno Baedeker má dobrý cveng a je známe ďaleko vo svete.

Dr. Fridrich Wilhelm Baedeker je iný Baedeker. Je bratrancom zakladateľa firmy a podobne ako on pochádza z rovnakej uznávanej knihárskej a vedeckej rodiny. Svetlo sveta uzrel vo Wittene v roku 1823, v rodine prírodovedca a ornitológa Baedekra. Podľa mňa je on ozajstný Baedeker. Nielen preto, že k Baedekerovým cestopisom získaval podklady z obzvlášť ďalekých krajín. To, čo chcem povedať, vyplynie z jeho životopisu.

Keď svoje štúdium filozofie v Bonne a Freiburgu zavŕšil získaním doktorátu, začal tento mladý muž svoje objaviteľské cesty. Vo vtedajších časoch bola každá ďaleká cesta nebezpečným dobrodružstvom. V Londýne nastúpil na francúzsku trojsťažňovú loď a plavil sa do Tasmánie, čo je veľký ostrov juhovýchodne od Austrálie. Smelá cesta trvala štyri mesiace. Zostal tam dva roky ako učiteľ nemčiny a francúzštiny, potom sa plavil ďalej do Melbourn a precestoval celý austrálsky kontinent. Potom prešiel cez Hornov mys znova do Európy, do Haagu. Odtiaľ sa parníkom po Seine preplavil do Paríža, aby odtiaľ znova vyhľadal svoj rodičovský dom vo Wittene. O niečo neskôr bol na návšteve u svojich priateľov v Canterbury, potom vo Weston-super-Mare, kde získal anglické občianstvo.

Tu, vo Weston-super-Mare sa stala v živote Dr. Baedekera rozhodujúca zmena. Istý priateľ ho pozval na evanjelizáciu. Už po prvej prednáške sa prebudila jeho zvedavosť, či skôr svedomie. Prišiel znova a udial sa zázrak milosti. Vyznal Bohu svoje hriechy a ľahostajnosť. Pri tomto obrate sa v jeho vnútri udiala zmena, skrze ktorú naveky zmizla dlhoročná bezbožnosť. Prijal Krista za svojho Spasiteľa i Pána a jeho srdce naplnila radosť. Poznanie tejto pamätnej noci sám výstižne zachytil v týchto slovách: „Prišiel som sem ako hrdý neveriaci Nemec a odchádzam ako ponížený, veriaci učeník Pána Ježiša. Bohu sláva za to!“

Jeho manželka, rovnako ako predtým on, holdovala svetskému životu. S údivom teraz hľadela na úplnú zmenu svojho manžela. Obdivovala jeho vytrvalosť, s ktorou sa usiloval napredovať vo viere. Nakoniec ju odprevadil  na jedno evanjelizačné zhromaždenie a aj ona uverila a prijala odpustenie vín. Obaja boli šťastní vo viere v Spasiteľa a spolu s tým ako skala pevnú istotu: zo širokej cesty vedúcej do pekla prešli na cestu vedúcu do slávy večného života. A obaja cítili, že odteraz musia svoje životy zasvätiť šíreniu posolstva evanjelia. Dr. Baedeker sa zmenil na neúnavného cestovateľa, hlásateľa evanjelia a horlivého šíriteľa Biblie, ktorá je jediným „sprievodcom do neba“. Jeho pôsobiskom sa stala Európa a Ázia.

Jeho diela nachádzame v kniežacích palácoch Štokholmu aj v trestaneckých táboroch ostrova Sachalin na Sibíri, v najvzdialenejšom východnom kúte Ázie. Rečnil aj v aule rakúskeho kaštieľa, ktorého majiteľ zvolal všetkých susedov, aby počuli svedectvo hosťa. Výkladom Biblie slúžil aj v Konstantinopole (Istasnbul) na dvore sirotinca, a onedlho v Smyrne v húfe Grékov, Arménov, Turkov i Židov, kde za jeden deň viedol až šesť povzbudivých rozhovorov s tými, v ktorých horela túžba po počutí evanjelia. O niečo neskôr stál na rečníckej tribúne vo veľkej sále maďarskej, ruskej i fínskej univerzity, kde hovoril k poslucháčom. Všetky tieto cesty boli veľmi únavné. Európu precestoval krížom-krážom.

V Česku, keď uverili Kristína  a Mária Royové, následne povzbudené jeho službou a s jeho modlitbou požehnania sa vrátili domov na Starú Turú a začali svoju službu evanjelia. Tu v domove ich tiež navštívil a povzbudil. (poznámka vydavateľa)

Na koči alebo saňami precestoval tajgu, Sibír po jej nekonečných cestách a rozľahlých snehových pláňach a slúžil Slovom kde len bolo možné.

S údivom preukážeme úctu Johnovi Wesleymu, ktorý na konskom chrbte prešiel celé Anglicko, aby hlásal evanjelium. Jeho cesty sa však zdajú výlety v porovnaní s tisícmíľovými cestami, ktoré absolvoval Dr. Baedeker v službe Pánovi. A čo bolo jeho motívom? To, aby hlásal evanjelium a aby kajúcnosť voči Bohu a potrebu viery v Pána Ježiša Krista postavil na prvé miesto pred svedomie poslucháčov. Takto zasial dobré semeno v rôznych národoch s nádejou požehnanej žatvy. Ale chcel aj povzbudzovať Božie deti, ktoré sa museli zaobísť bez akéhokoľvek spoločenstva. Na všetkých cestách vložil svoje skvelé intelektuálne danosti  a výrečnosť úplne do služieb nebeského Poverovateľa.

Jeho zvláštnym pracovným miestom bol svet sibírskych zajateckých táborov. S vrúcnou láskou v srdci chcel Božie Slovo doniesť k týmto najchudobnejším z chudobných. Ako zvykol hovoriť, „majú prvoradý nárok na evanjelium, na posolstvo slobody pre spútaných“. Týchto ľudí nespútavala len vina a hriech, doslova boli ich ruky i nohy spútané reťazami a lanami. V cárskom Rusku nemali trestanci žiadnu perspektívu na neskorší normálny život. V obrovskej krajine sa musel každý na požiadanie preukázať cestovným pasom. V ňom bol zaznamenaný každý trest. Aj keď bol pas tucetkrát znovu vydaný, každý predchádzajúci trest bol prepísaný do nového cestovného pasu. Takýto nešťastník sa nikdy nedokázal vymaniť zo svojich predošlých hriechov. Ako zúrivý stopársky psy  sledovali ich stopy až po hrob. „Zločinec ostane zločincom naveky“ – znel nemilosrdný princíp cárskeho impéria.

Počas jednej cesty, keď prešiel od Uralu po Tichý oceán, Dr. Baedeker hlásal evanjelium viac než 40 000 väzňom a rozdal 12 000 Biblií ako „Sprievodcu do neba“. Nielen väzňov, ale aj mnohých strážnikov sa hlboko dotklo jej posolstvo. Mnohí prežili ozajstné obrátenie.

Keď prišiel na ostrov Sachalin, väzni sa prekvapene pýtali: „Prečo k nám prišiel? Tu už nieto žiadnej nádeje.“ Odpovedal im: „Ak je to tak, odpustite mi, že nie k vám som prišiel najskôr. Miesto, kde už niet žiadnej nádeje, je to pravé miesto pre Božie posolstvo spasenia.“ A slzy mu stekali po lícach, keď hovoril o Tom, ku ktorému kedysi prichádzali mýtnici a hriešnici a ktorý dokázal zachrániť aj najväčšieho hriešnika. A temné, kamenné tváre napäto počúvali radostnú zvesť. Baedeker píše: „Sachalinu sa nepodobá nič  z našej civilizácie. Už celé generácie posielajú ruské úrady najnebezpečnejších zločincov na tento hmlistý, ľadový ostrov. Spútaní reťazami, označení na čele i tvári, obklopení ľadovým morom nemajú žiadnu nádej na záchranu a ich bytie znamená smrť v živom tele.“

Dr. Baedeker nosil so sebou mnoho Nových zmlúv, aby internovaní mohli po jeho krátkej kázni študovať tohto „Sprievodcu do neba“.  Ale mnohí väzni nevedeli čítať, mnohí sa to nikdy ani neučili. Myslel aj na nich, a práve pre takýchto bolo v jeho batožine  špeciálne krátke vydanie „Sprievodcu do neba“, jedinečná „Kniha bez slov“.

Nech nám povie sám, čo je jedinečné na tejto knihe: „Popredný riaditeľ väznice ma necháva dve hodiny čakať v predizbe. Nakoniec ma k nemu privedú a dostanem povolenie navštíviť väzňov. Strážnik ma odvedie do odpornej podzemnej väznice. Tu sú cely vlhké, studené, tmavé a strašidelné. Ich obyvatelia musia svoje bezsenné noci tráviť na kamennej dlážke a sú mučení potkanmi a odporným hmyzom.“ Väzňov zavolajú von a po krátkej, láskyplnej, ale zároveň vážnej kázni im Baedeker odovzdáva Novú zmluvu. Vďačne prijímajú vzácny dar. Strážnik hovorí: „Je tu jeden mimoriadne nebezpečný vrah.“ „Videl som ho?“ pýta sa Baedeker. „Nie, je zatvorený na samotke.“ Baedeker potkýnajúc sa pobral sa za strážcom. Išli do úplne tmavej časti najspodnejšej pivnice. Tu našli hľadanú osobu. Pri chabom svetle petrolejky mu Baedeker podal Bibliu. „Ďakujem, ale neviem čítať,“  hovorí smutne väzeň. „Tak mám niečo vhodné aj pre vás. Toto budete vedieť prečítať. Je v tom všetko, čo musíte bezpodmienečne vedieť.“ Vzal malú „Knihu bez slov“ a podal ju väzňovi. Ten ju otvorí a prekvapene pozerá na jej tri strany. Prvá je čierna, druhá červená a tretia je biela. „Čo to znamená? Nerozumiem tomu,“ povedal.

Oči Dr. Baedekera žiarili, keď odsúdenému vysvetľoval obsah knižky: „Čierna strana znamená hriech – môj aj tvoj. Hriech voči Bohu a hriech voči ľuďom. Hriech v srdci a v živote, tmavý ako noc, čierny ako smrť, čierny ako odsúdenie, ktoré príde. Toto platí pre každého: ,...lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej´ (Rimanom 3,23). Táto červená strana je ako krv, drahá krv Pána Ježiša preliata na golgotskom kríži, ktorá jediná vie zmyť čierny hriech, lebo ,krv Ježiša Krista ...očisťuje nás od každého hriechu´ (1.Jánov 1,7). Ďalej ,...a On bol smrteľne zranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti...´ (Izaiáš 53,5). A teraz biela strana: znamená oslobodenie, vykonané skrze Ježiša Krista, odpustenie všetkých hriechov tým, ktorí uverili a Jeho ako Spasiteľa prijali do svojho srdca. Biela farba znamená úplnú čistotu, ktorú hriešnik získa skrze oľutovanie hriechov a vieru. ,Očisti ma od hriechu a budem čistý, umy ma, a budem belší ako sneh´ (Žalm 51,9).“

Odsúdený veľmi zamyslene prezeral  stránky knihy jednu po druhej. Jeho prsty sa triasli, keď v nich držal knihu bez slov v nejasnom svetle. „Však budeš vedieť prečítať túto malú knihu?“ spýtal sa ho Baedeker dobrotivo. „Áno, chvála Bohu, túto viem prečítať.“ Keď sa pozrel na Baedekera, zrazu jeho oči zaliali slzy a stekali po líci na spútané ruky. „A vám tisíckrát ďakujem, pane, že ste priniesli toto posolstvo takému nehodnému zloduchovi.“

Dr. Baedeker raz povedal: „Ak by som mal viac ako len jeden život, všetky by som vyplnil tým, čím tento jeden, prácou na Sibíri a vo východnej Ázii. Zaniesol by som dobrú správu o Božom spasiteľskom pláne všetkým tým tisícom nešťastných a zúfalých ľudí, ktorí celý život prežívajú v temnote a v tieni smrti.“

Veľkým cieľom jeho života bolo  šíriť Bibliu – „Sprievodcu do neba“  a hlásať spásu získanú pre nás Kristom. A aký bol vynaliezavý, keď myslel ešte aj na analfabetov a zaniesol im „Knihu bez slov“!

Aký cieľ  by si si vytýčil Ty vo svojom živote? Čítal si už „Sprievodcu do neba“? A udiala sa už v Tvojom živote rozhodujúca „zmena smeru“?

Bol som pútnikom, tulákom biednym,

v noci hriechu som blúdil tak sám.

Ježiš, Pastier ten dobrý, ma našiel

a dnes putujem ku nebesiam.

Iste dobrota , milosť ma sprevádza stále,

na každý života deň.

Prebývať na veky v Pánovom dome budem,

hodovať pri stole prestretom pre mňa.

Iste dobrota , milosť ma sprevádza stále,

na každý života deň.    (KS 410)

„...Hľa, teraz je čas práve príhodný, hľa, teraz je deň spasenia!“ (2. Korinťanom 6,2).