Anjel svedčí ženám o Pánovom vzkriesení
1 A keď pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakobova a Salóme nakúpili voňavých vecí, aby prišli a pomazali ho. 2 A v prvý deň týždňa včasne ráno, veľmi skoro, prišli k hrobu, keď začalo vychádzať slnko. 3 A hovorili jedna druhej: Kto nám odvalí kameň odo dverí hrobu?! 4 A keď pozreli, videli, že je kameň odvalený; lebo bol veľmi veliký. 5 A keď vošli do hrobu, videli mládenca, sediaceho na pravej strane, odiateho dlhým bielym rúchom, a preľakli sa. 6 Ale on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazarénskeho, toho ukrižovaného. Vstal, niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho boli položili. 7 Ale iďte, povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že ide pred vami do Galilee, tam ho uvidíte, jako vám predpovedal. 8 A vyšli rýchle a utiekly od hrobu, lebo sa triasli od strachu a boli celé predesené a nepovedali nikomu ničoho, lebo sa báli (Mk 16:1-8}.
„Kto nám odvalí kameň od hrobu?“ (v.3) Aké ohromné starosti! Boli síce praktické, no v kontexte udalosti vzkriesenia vlastne neboli namieste!
Ani anjela sediaceho na odvalenom kameni sa tie ženy nemali báť... Veď telo Pána Ježiša neukradli, ale On vstal - tak ako im predpovedal (v.7). Ako sa nám s odstupom času ten ich strach zdá smiešny a detinský... No nie je aj náš strach pred niečím neznámym, desivo vyzerajúcim, rovnako smiešny? Áno - len to potrebujeme Božiu perspektívu - vidieť veci z nadhľadu a z perspektívy večnosti! Kiežby tento strach, ktorý sprevádzalo mnoho ľudí pri vzkriesení, bol nám na potešenie a posilnenie - lebo Pán Ježiš vstal z mŕtvych! Kiežby všetky naše starosti - tie oprávnené i zdanlivé - terajšie a aj budúce - dostali tú správnu perspektívu. On vstal, a tak sa naozaj nemám čoho báť!
„Nech sa neľaká vaše srdce! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ (J 14:1)
„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie tak, ako dáva svet, ja vám dávam. Nech sa neľaká vaše srdce ani nestrachuje!“ (J 14:27)