Nezabudnutí

"... Sluha môj, Jákob, Izrael, ktorého som si vyvolil..." (Iz 44,1).

Boh nezabúda na svojich služobníkov a neprestáva ich milovať. Nepatria Mu len na istý čas, ale naveky. Vie, čím sa stanú, keď si ich povolal. Zotrel ich hriechy ako mračná a môžeme si byť istí, že ich nezatratí pre už raz zahladený hriech. Myslieť si to by bolo nespravodlivé voči Bohu. Neustále na nich myslí a nezabúda na nich. Znamenalo by to našu záhubu, keby na nás Boh zabudol. Preto nás povzbudzuje: „Nezanechám ťa, ani neopustím!“

Ľudia zabúdajú. Niekedy aj tí, ktorým sme urobili dobre, sa k nám obrátia chrbtom. Nemáme „trvalé miesto“ v nestálej ľudskej duši. Boh však nikdy nezabudne na žiadneho verného služobníka. Boha k nám neviaže len to, čo pre Neho robíme, ale to, čo On urobil pre nás. Verne nás miluje a zaplatil za nás priveľkú cenu, než aby na nás zabudol.

Ježiš Kristus na nás hľadí ako na tých, za ktorých sa obetoval. Ako by na nás mohol zabudnúť? Otec v nás vidí Synovu nevestu a Svätý Duch svoje vlastné dielo. Boh na nás verne pamätá. Každý deň nám pomáha a podporuje nás. Ó, kiežby sme Pána nikdy nezarmútili!

C. H. Spurgeon: Sýpky Božích zasľúbení

Späť